reklama

Niečo málo o českej literatúre

„Děsím se davu, je nejkrutější a nejhloupější ze všech přírodních živlů.“ (Karel Čapek)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (62)
Obrázok blogu

Uchodený a boľavý, túlam sa už po neviem koľkej dedine a potrebujem si sadnúť. Opriem sa o nejaký starý strom. Vôbec neviem, čo mám čakať. Zrazu ma strom objíme takou nesmiernou láskou a dodá mi nesmierne množstvo energie. Nejako podobne vnímam českú literatúru.

Predstavte si, že sa nachádzate niekde v právnickej knižnici. Zúfalo hľadáte terminologický slovník z oblasti práva. Všetky knihy v obrovskej knižnici sú prelistované, obchytané. Kráčate po knižnici, oči štípu, hlava bolí. Skrátka a dobre, cítite sa ako keby vás Dante pozval na prechádzku s Vergíliom. Vtedy nájdete nejaké dvere z knižnice a poviete si, „Skúsim to ešte tu." Vojdete dnu, zapálite sviečku a uvidíte právnicky slovník. A pod názvom meno, zlatými písmenami vytesané. Karel Jaromír Erben. Zúrivo sa doň pustíte a uvedomíte si, „Veď ja nie som v právnickej knižnici, toto je kopa zvitkov." Nie ste v knižnici, ale v archíve. O pár minút príde archivár, pozdraví sa. Zdvorilo sa ukloní, položí k vám nejaké verše a odíde. To viete, archivári nie sú ľudia, čo dokážu sedieť a čakať kedy im spadnú pečené holuby rovno do úst. Možno preto je ich tak málo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pozeráte sa na verše, oheň ich osvetľuje a začnete si ich čítať. Sú to balady. Gradácia tam je skoro pri každej strofe. Udrie vám čosi do vnútra a zažijete pocit, ako keby ste prestali dýchať. Zvierate sa na mieste, srdce vám búši ako po maratóne, potíte sa ešte viac ako Raskoľnikov po zabití úžerníčky. Naraz skončíte a máte chuť plakať. A keď skončíte, čítate ďalšiu, lebo je to napísané takými veršami, aké nikto iný nedokáže vymyslieť. Toto je pre mňa Erben a jeho balady. Bolestivé, smutné, bodajúce do srdca. Okrem toho sú pre srdce takým pokladom ako máločo na svete. Viac o Erbenovi: http://jindrich.wz.cz/pvh/erben.html

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poberte sa z právnickej knižnice preč, zájdite sa odreagovať do lesa. Vonku je krásne. Listy sú zlaté, studničky si šijú periny na zimu, veveričky zbierajú zásoby pod perinu. Nezabudnite si všímať nejaký starý dom ukrytý v lese. Pokoj a teplo. Oheň a ten večný plameň, naň sa dá kochať aj celý život. V tom dome nežije nik iný ako slávna česká spisovateľka Božena Němcová.

Boženu Němcovú si stále predstavujem ako milú tetu. Predstavujem si ten les, ktorý som spomínal vyššie a takisto aj ten dom. V tom lese je ešte aj rieka a ja plávam proti prúdu, skoro sa utopím. Som vyčerpaný, unavený. Bolia ma nohy aj chrbát. Konečne sa nejakým zázrakom dostanem na hladinu. Dýcham z posledných síl. Najradšej by som zaspal aj na tom brehu, ale bojím sa, že príde silnejšia voda a stiahne ma. Pozriem sa do diali a uvidím svetielko. Nie je ani veľké, ani malé. Ale čím viac svetielku verím, tým je výraznejšie. Poberiem sa k nemu a nájdem tam milú tetu s voňavými perníkmi a jemným čajom. Teraz viem, že sa mi nemôže nič stať. A toto je pre mňa Božena Němcová. Skúste sa tam niekedy pobrať, určite vám vďačne otvorí a poteší sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To je nádherný kraj, kde vás spomínaná česká spisovateľka privíta. Chalupa zakrytá v lese, kde rastú borovice. Po nich veselo behajú deti a veselý, slušný zbojník Lotrando na nich poľuje a dáva im svoje slušné šaty. V lese sú lúky , žijú tam ľudia, postavili si z borovíc domce a veselo sa z komína dymí. Takisto sú v medzi borovicami potoky. Z potokov sa stávajú rieky a tie odplavujú všetko zlé kdesi preč.

Dom má mnoho komnát, všetky sú otvorené. Iba trinásta komnata je zamknutá a kľúč je v nedohľadne. Ja neviem čím to je, ale keď som tam bol, stále ma to ťahalo do zakázanej komnaty. Prišiel som k dverám a zaklopal som. Dvere samé od seba vŕzgajú a otvárajú sa. Vstúpil som do dverí, do trinástej, zakázanej komnaty. Viac o Božene Němcovej: http://www.mlp.cz/bozenanemcova/

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dvere vedú kdesi do miestnosti plnej zrkadiel. „Ale tu som už raz bol." Hovoril som si. Ďalšie dvere boli otvorené a ja som utekal von. Som na hrade plného pokladov. Nie je to žiaden hrad podobný Karlštejnu, alebo iným. Vlastne to ani nikdy hrad nebol, ale je tam viac pokladov ako na ktoromkoľvek hrade. Je to pražské Klementinum. Ono je vám to nádherné miesto. Toľko histórie zažijete v jeden deň. Stretnete sa s antickým Atlasom, legendárnym Jiřím Plachým, dokonca zacítite kúzla najväčšej biblie sveta.

Prešiel som vôkol sochy Jiřiho Plachého a šiel som po Karlovom moste na Malú stranu. Malá strana, akú som nepoznal. Bola to Malá strana, kde som stretol muža v zelenom, volali ho Hastrman. Sadol som si do krčmy, začalo pršať. Zrazu prišlo dievča, krásne, ale strašne smutné. Z ňou prišiel chlap, úplne očarený jej krásou, sadol si za stôl. Krčma U tři lilií vonia tabakom, ale takým, aký iba on fajčí. Vonku prší, celá Praha sa zalieva z nebies. Vo vnútri hrá muzika, jem nakladaný syr a pijem Krušovice. Chlapík píše o deve, ktorá prišla pred ním. Pozerám naň a vidím okuliare a taký drobný úsmev pod fúzami. Krčmár prišiel ku mne a hovoril mi, „To je naša pisateľská duša. Stále tu príde, vezme si pivo a píše o svojich zážitkoch. Pozná ho celá Malá Strana, dokonca aj ten žobrák pri Chráme sv. Mikuláša." Takto nejako vnímam zakladateľa moderného českého fejtónu, Jana Nerudu.

Stretol som sa s názorom, že Jan Neruda je český Charles Dickens. Ale tomu ja neverím, Dickens je Dickens a Neruda je Neruda. Obaja však toho napísali mnoho. Majú vo svojich dielach príbehy, pri ktorých skáču zimomriavky. Dickens je pre mňa stále nejaké teplo vianočného krbu. Neruda zasa vôňa nedeľného obedu. Viac o Janovi Nerudovi: http://www.cist.cz/Povidky/povmal.htm

Z krčmy som odišiel nasýtený, ale nechce sa mi ešte ísť spať. Mám chuť sa túlať, užívam si pocit slobody. Rozhodol som sa, že sa prejdem kdesi v noci. Ako som sa túlal Malou Stranou, Smíchovom, Zbraslavom, stretol som dvoch ďalších tulákov. Jeden večne vtipkoval, miestami bol naturalistický. Ale vyžarovalo z neho také to úprimné a ľudské dobro. Večne spomínal na Františka Jozefa I., hovoril mi o Napoleónovi a rozprával hrôzostrašný príbeh. Ten hrôzostrašný príbeh si prečítajte, ani majster hororu A.E. Poe by si nevymyslel taký námet.

Túlal som sa s dvoma vernými priateľmi, chodili od domu k domu a počúvali všakovaké historky. Jeden z dvojice priateľov si vybral papier a písal o tom fejtón. Písal to ľudovým jazykom a takisto použil aj nejaké cigánske slová, on s tým nebral problém. To je pre mňa Jaroslav Hašek. Okrem nesmrteľného humoru, má vo svojej tvorbe akúsi zberateľskú chuť. Hašek mi príde stále ako človek, ktorý sa túla celými Čechami (aj Slovenskom) a dáva do svojich poviedok ľudový jazyk. Viac o Jaroslavovi Haškovi: http://www.skolska28.cz/info.php?event_id=264

Ten druhý priateľ nie je nik iný ako Josef Lada. Viete ako vidím Ladu? Lada je pre mňa nejaká jesenná dedinka. Vezmite si akúkoľvek dedinu, za ktorou je les. Stromy v lese sú farebné, domy v dedine rovnaké. Z komínov sa kúri, z potoku sa pomaly stáva klzisko. Nejako takto si predstavujem Hrusice a nejako takto si predstavujem maliarsku legendu, Josefa Ladu. Viac o Josefovi Ladovi: http://www.laduv-kraj.cz/

Keď som sa dotúlal s dvoma priateľmi, dostal som sa ku krásnej záhrade. Prečítajte si od Oscara Wilda Sebeckého obra a takú istú záhradu uvidíte. Nájdete tam fialky, margarétky, pastierske kapsičky, púpavy, podbele, nezábudky, chryzantémy (aj modré) a mnoho, mnoho iných. Žije tam záhradník, večne sa o svoju záhradku stará. Jeho priatelia sa u neho stretávajú každý piatok. Keby ste do tej záhrady prvýkrát prišli, zasadíte brezu a tá breza vás symbolizuje. Fráňa Šrámek a František Langer majú brezy, ktorým nikdy nespadne lístie. Je to nádherné miesto, Dante by sem chodieval na prechádzky so svojou Beatrice. Toto je pre mňa Karel Čapek, rozkvitnutá záhrada. Shakespeare píše vo svojom Othellovi, že ľudská duša je ako záhrada, o ktorú sa treba starať. Ja neviem ako, neviem kedy, ale Karel sa staral o svoju záhradu v každom diele, čo napísal. (O novinárskej tvorbe ani nehovorím.)

Raz som viedol vášnivú debatu s blogerským kolegom (http://petermolnar.blog.sme.sk) a on tvrdil, že Čapek je v niečom ako Orwell. Bol to zaujímavý názor, skúsil som sa o ňom s niekým iným baviť. Niektorí mi hovorili, že Čapek je českým Orwellom, iní, že sú odlišní. Ja si myslím, že Čapek je Čapek a Orwell je Orwell. Obaja sú nadčasoví a musia sa obracať v hrobe, keď vidia v akej demokracii vlastne žijeme.

Zo záhrady sa mi odchádzalo veľmi ťažko, dostal som však výslužku. Obaja bratia mi čosi venovali. Karel mi venoval Modrú chryzantému a Josef mi venoval obraz. Ešte pred mojou ďalšou návštevou vám čosi napíšem o Josefovi Čapkovi.

Josef Čapek má nesmierne zaujímavú literárnu tvorbu, hlavne pre deti. Nebudem písať o tom, že rozprávka o psíčkovi a mačičke je po Malom princovi asi jednou z najpredávanejších až do dnešných čias. Josef je prvým človekom, ktorý do literárneho sveta priniesol slovo Robot. Keď písal Karel R.U.R, nevedel ako má nazvať „dělníky". Najprv ich chcel nazvať labori, čo podľa mňa malo akýsi súvis s pracujúcim ľudom, ale Josef mu poradil, nech ich nazve Roboti.

Malý Pečánek pre mňa ostane navždy malým chlapcom, čo bol neskutočný potmehúd. V tú noc, keď sa Karel narodil, Peča s Lenkou sa skryli pod stôl. Chytro ich našla babka a oni sa na ňu hnevali tak nevinne, tak detsky. Keď Karel zomrel (resp., keď ho tá ľudská zbabelosť zabila), Josef napísal o týždeň na to článok Dnes týden. Bol to presne týždeň po Karlovej smrti. Keď som ho čítal, spomenul som si na to nezbedné motovidlo. Dospelý chlap, ale plakal ako malý chlapec. „Dnes týden viděl jsem ho sestupovati v bezvědomé agonii do Údolí stínu; odešel významný a slavný spisovatel, všechno o tom svědčí, účast a smutek mnohých, zprávy a články v novinách, veliký pohřeb - ale mně odešel rodný bratr, s kterým jsem stále byl, kterého jsem viděl vyrůstati od jeho prvních dětských krůčků." (Josef Čapek, Dnes týden) Viac o bratoch Čapkovcoch: http://www.knihovna.upm.cz/spolecnosti/sbc/

Ako sme tak sedeli v záhrade, neuvedomil som si, že je sobota. Prišiel za nami kamarát oboch bratov s tým, že aspoň jedného z nich vezme na futbal. Ale kdeže, obaja bratia neboli kamarátmi so športom. Keďže hrala Sparta so Sláviou, odišli sme na Letnú spolu.

Futbal, párky, pivo, limonáda, „buráky", góly, šance, diváci, to všetko k futbale patrí. Ale takisto aj rozhodcovia, fauly. No a koho človek stretne na futbale? Predsa nejakého pána Načeradca. Niekoho, kto má plno reči, je odborník na všetko, ale nikto ho nechce počúvať.

A toto všetko v Karlovi Poláčkovi je. On vedel krásne charakterizovať ľudí. „Povídaš, že jsi Šefelín, ale vypadáš jako blázen." Mám ho nesmierne rád, hlavne pre jeho neobvyklý a pritom realistický humor. V mojich očiach ostane vždy hrdina, milovník a veľmi blízky priateľ. Keď som čítal Mužov v offside, naučil som sa, že čítať knihu, to nie je len obracať stránky. Ide aj o obdobie, kedy som knihu čítal a čo všetko som vďaka nej zažil. To ma Karel Poláček naučil. Viac o Karlovi Poláčkovi: http://www.holocaust.cz/cz2/resources/ros_chodes/1999/05/otec_polacek

Bol som unavený a odišiel do svojej chalupy. Bol to ťažký deň, veľmi ťažký. Sedel som vo vlaku a pozeral sa do diali. Oproti mne si sadol chlapec, nie starší ako ja. Na smrť unavený a veľmi chorý, ale predsa sa usmieval. Bolo vidieť, že kedysi cítil šťastie. Citlivo sa usmieval, ale akoby čakal, že sa jeho cesta vlakom chýli ku koncu. A presne také isté má aj balady. Je tam vykreslené krásne prostredie, cítiť v nich mnoho pocitov, energie, túžob, lásky a niečoho takého, čím je pre svet jedinečným. Balád je na svete mnoho, ale chýba im monogram JW. Čítate si tu baladu a zo začiatku nemáte pocit, že to je balada. Áno, graduje to ako sa na baladu patrí, ale vôbec nečakáte ten tragický koniec. Ten nastane vtedy, keď to nečakáte. A to je pre mňa nesmrteľný Jiří Wolker. Duchovne bohatý človek, láskavý, plný energie. Je to muž, ktorého nik neprekoná veršom „Láska je žena a muž, láska je chleba a nůž. Rozřízl jsem tě, milá má, krev teče mýma rukama z pecnu bílého." A predsa jeho osud je rovnaký ako jeho balady. Viac o Wolkrovi: http://www.kniznicapp.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=38:jii-wolker-v-zelenom-svetle-horuky&catid=31:tatranske-listy&Itemid=81

Napísal som vám svoje pocity, dojmy z českej literatúry. Presne taká pre mňa je, ako som napísal. Cítiť z nej hrôzu, zdesenie krásnymi veršami v podobe Erbena. Má nádhernú slovnú zásobu, kultúru a svoje národné zvyky ako Božena Němcová. Je ako voňavý nedeľný obed s pivom a prechádzkou ako Jan Neruda. Je takisto aj humorná a má v sebe mnoho túlania v podobe Jaroslava Haška. Je nádherná a dýchajúca komínom počas tuhej zimy ako Ladove obrázky. Má v sebe svoju záhradu plnú práce a sladkých plodov ako bratia Čapkovci. Nesie v sebe charakteristiku svojich ľudí v podobe Poláčkovho Načeradca, alebo Habáska st. No a nakoniec dokáže byť aj bolestná v podobe Jiřího Wolkra. Toľko o českej literatúre, toľko málo.

Schválne som tu nevsunul Jana Drdu, Jana Otčenáška a mnohých iných, ale to si necháme nabudúce, alebo chcete hneď?

Zoznam obrázkov:

<http://www.arsci.cz/e-shop/images/knihy/Neruda_Povidky-Malostranske.jpg> [cit. 2009-11-04]

<http://www.artbos.cz/Fotografie/Zbozi/Original/b%C3%ADl%C3%A1%20nemoc.jpg> [cit. 2009-11-04]

Martin Šuraba

Martin Šuraba

Bloger 
  • Počet článkov:  654
  •  | 
  • Páči sa:  231x

Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík:  Malý princČeskí herciSúkromnéNezaradenéknižný svetturistický blogDievčatko so zápalkamibehanie

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu