Keď sa raz dostanete na Smíchovské nádraží v Prahe, sadnite do vlaku a odvezte sa do Karlštejna. Česká krajina vám ukáže čaro všakovakých hrdinov. Vystúpite v dedine a prejdete sa k hradu. Je presne taký, aký ho poznáme z fotiek, filmu. Obrovský, tajomný a tak trochu aj hrôzostrašný. Za tajomnosť a hrôzostrašnosť môžu sčasti aj dve povesti, ktoré vám napíšem.
Prvá povesť sa týka samotného založenia hradu. Obrovské, krásne hrady majú stále nejaký záhadný pôvod. Napríklad čertov. (Spomeňte na Starú Ľubovňu)
Bolo to ešte, keď Karel IV. behával po svojej krajine. Múdry a mocný kráľ. Vládol spravodlivo. Zaumienil si, že postaví hrad kdesi v lese. Ten Karlštejn stojí aj na takom mieste. Určite doň chodievajú lesní škriatkovia a víly. (Mali by ste im nechať niekedy misku s mliekom pri vchode.)
Do lesu sa ťahali kamene, pražskí mlynári mleli múku a potom v peciach piekli chlieb pre staviteľov. Dokonca aj pán Pivoda pomáhal. Spolu s vodníkom, čo žil pod Karlovým mostom, spolu s nim popratali svoje hrnčeky a dušičky, aby mlynár mohol mlieť múku. A viete kde je v Prahe mlyn? Kedysi ich tam bolo 10, možno viac. Ostal však jediný. Ak by ste niekedy nemali nič na práci a chceli by ste sa túlať po Prahe, zájdite si pod Malostranskú mosteckú věž. Potom uvidíte ten mlyn, je celý čierny. Inak v tom dome, kde je mlyn, tam straší.
No a tí pražskí mlynári mleli múku, aby mali všetci pomocníci pri stavbe hradu teplý chlieb. Taký to bol dobrý panovník, otec vlasti sa mu hovorilo. Staral sa o svojich poddaných, veď pre nich vybudoval aj Nové mesto v Prahe, postavil im novú radnicu. (Dokonca z nej aj raz vyhadzovali niekoho z okna)
Hrad sa pomaličky staval, ľudia i kráľ boli šťastnými. Remeselníci si už v hrade začali otvárať dielne. Kováči už zapaľovali nezhasínajúci oheň, obchodníci si poctivo nosievali svoje veci na trh. Z domčekov okolo hradu sa už kúrilo a všetko to pripomínalo obrázky Josefa Ladu.
Ale čo by to bol za hrad, keby sa v ňom nerobila neplecha? Okolo hradu začali pobehovať pekelníci, ničomníci, veľké, zlé čertiská. Na hlave mali horúce rohy, jazyk mali poliaty jedom a namiesto prstov mali pazúry. (Príjemní ako nechty na tabuli.)
Čerti mali vo všetkom zlom prsty. Búrali hrad, kradli kováčom meče a zapichovali ich do rytierov. Fagani a galgani, hrozné stvorenia. Dokonca sa párkrát odvážili zabiť aj kráľa, ale vždy, keď sa štverali po hradnej stene, vždy sa prezradili.
Karel IV. zakročil. Chcel ich z hradu dostať preč. Keďže nebol analfabet (poniektorí králi boli a bolo ich dosť), napísal na svoj kráľovský pergamen, že čertov treba odpratať preč. Potom ešte sľuboval odmenu niekomu každému, kto sa čo i len pokúsi zahubiť takých nepriateľov.
Všetci udatní rytieri, hrdí šľachtici, slávne kniežatá i pážatá sa v tej chvíli zachovali nerytiersky. Začali si vymýšľať, že oni by aj čerta zahubili, ale teraz na to nemajú čas. Vraj musia bojovať vo farbách svojho kráľa. (Hoci aké vojny Karel IV. viedol?) Potom ešte mali reči, že čerti sú nič pre nich, oni sa špecializujú na zlodejov a tak. Kráľ ihneď pochopil, akých rytierov mal pri svojom boku a bol z toho dosť smutný. Čerti ďalej vystrájali na hrade, dokonca chceli vypustiť strašného draka. Ale jedného dňa sa pred kráľom objavil mlynár. (To bol zhodou okolností fiškus. Poznal pána Pivodu, takisto aj bezhlavého templára a všakovakých iných pražských. Mal však dobré srdce, ľudia si k nemu chodievali po rady a zhodou okolností to bol on, kto piekol chlieb pre staviteľov hradu.)
„Milý môj kráľ a cisár. Prišiel som k vám, pretože by som veľmi túžil zahubiť všetky tie pekelné beštie!" Odvetil mlynár a kráľ sa potešil. Vždy túžil po takých chrabrých a statočných rytieroch. Mlynár si opýtal iba mnoho hrachu, koč a vrecia.
Pobral sa k Berounce, to je rieka, čo tečie okolo Karlštejnu. Zastavil s kočom pri nej a ušiel. Čerti sa ihneď pustili do hrachu. Žrali, mľaskali, pažravci nenásytní! Zožrali za celý koč hrachu a potom boli smädní. Ušli k rieke a začali chlípať, sŕkať, glgať, stále nemali dosť. Z vody sa objavil vodník a hodil ich k sebe. Takto končí prvá povesť o Karlštejne, slávnom hrade.
Ďalšia povesť hovorí o dobe, keď už bol Karel IV. po smrti. Na Karlštejne sa zdržiaval jeho syn, Václav. Chodieval na hrad rád. Miloval poľovanie po lesoch, spánok pri vôni borovíc, smrekov ako jeho čistý otec.
Pri hradnej bráne žil slepec. Bol mierumilovný a ľudí mal rád. Dával múdre rady a neraz sa rozprával aj s Václavom, svojim panovníkom, ako dobrý priateľ. Mal čierneho psa, ktorý nikoho nepohrýzol, na nikoho nebrechal. Ľudia sa mu divili, načo má pri sebe svojho psa. Až kým neprišiel na hrad jeden neokrôchanec.
Antikrist, beťah, belzebub, ďas, helement, hrozný naničhodník, hrubý špinavec, krpčiar, lucifer, ľoľo, mumo, naničhodný hlupák, nerestník, satanáš, spustlík, sviniar, šibnutý chumaj, trúba, trúd, tupec, vyvrheľ, zabednenec, zadubenec, zloboh, zvrheľ, a ktovie čo ešte. V ústach mal hnoj. (Len medzi nami, keď z hnoja vyšiel, iný ani nemohol byť.) Ale inak bol šľachtic. Je síce pravda, že na každej jednej poľovačke behal za práčkami a ponúkal im potechu na lóži, ale inak to bol šľachtic. Na hostinách kradol každému víno, nalieval si ho do hrdla. Plakal, lebo mu nejaký junák ukradol peniaze a tak. No čo už, keď je raz človek hlúb.
No a ten hlúb sa raz dostal na Karlštejn, ako som písal. Prišiel na koči, tváril sa asi ako pyšná princezná, ktorá spala na hrášku. Vystúpil na hrade a videl nejakú mladú devuchu. Prišiel k nej, začal jej mazať med vôkol úst. Dievča ho kopla do zadku a prekrútila asi päťkrát očami. (Ja vážne neviem, čo si niektorí ľudia a hlavne chlapi sľubujú od takýchto výstupov.)
Kráčal tak za Václavom, šiel navštíviť starého priateľa. To si vlastne myslel len on. Václav po ňom túžil asi tak ako po hnisajúcich lymfatických uzlinách. Nerestník šiel za Václavom, pokým neuvidel slepca. Pri ňom uvidel spať psa a nejaký mešec.
Predpokladám, že nemusíte mať veštecké schopnosti, aby ste sa dovtípili, po čom zatúžili lačné oči neokrôchanca. Prišiel k slepcovi, chytil mešec do ruky. Ale čo sa nestalo! Pes zaútočil na lapaja a ten mizerný babrák utekal preč. Hanbil sa, ale šiel sa vyžalovať kráľovi.
I roztvoril hradnú komnatu, hodil sa na kolená a nariekal. Potom sa mu vyspovedal, čo všetko prežil a ako sa mu zle privodilo. Václav sa na neho pozrel a povedal mu, „Všetko som videl. Tak ti treba! Pakuj sa z môjho hradu, lebo inak pocítiš môj hnev!" A tak nariadil strážam, aby ho šmarili niekde na chodbu. Bola to však chyba, pretože keď nahneváte hlúpeho človeka, to je veľmi nebezpečné.
Šľachtic bol nahnevaný, namosúrený a túžil po pomste. (Čo iné by sa od takého chlapa, resp. človeka dalo čakať?) Utekal niekam k alchymistom a vyrábal jed. Ktovie čo všetko skombinoval a nalial to kráľovi do vína pri ďalšej oslave. (Ešte predtým sa kráľovi ospravedlnil, nahádzal na seba špinu a tváril sa ako martýr.)
Kráľ chopil čašu do ruky a šiel ju vypiť. Zrazu sa otvorili dvere a v nich pes. Rozbehol sa, Václavovi zvalil víno z ruky a vypil ho. Zdochol a každý vedel, kto sa skrýva za takýmto dielom. Nariadili toho šľachtica potrestať. (Ale to je asi na našej fantázii ako ten gebroš dopadol.) A to je koniec druhej povesti.
Povráva sa, že niekedy stála na Karlštejne socha psa a slepca. Ale kde je teraz? To si netrúfam povedať.
Ďalšie povesti o Karlštejne už nepoznám. Vlastne ešte jednu, ale tú si nechám až počas leta. Veď je o svadbe.
Aké povesti o Karlštejne poznáte vy?
PS: Vraj sa nikdy nenašla žiadna podzemná chodba, ale ja pevne verím, že to je len povera. Určite tam niekde pobehuje zakliata víla a je na každého pripravená.
Zdroje obrázkov:
<http://www.czech-sightseeing.com/wp-content/uploads/2006/11/karlstejn.jpg> [cit. 2010-01-04]
<http://www.easyprague.cz/download/images/Karlstejn.JPG> [cit. 2010-01-04]
