Niečo málo o slovenskej literatúre a o knižnom komande

Autor: Martin Šuraba | 22.3.2015 o 13:20 | (upravené 24.3.2015 o 17:51) Karma článku: 4,67 | Prečítané:  473x

Je mi smutno. Poslednú dobu mi chodí po rozume jedna otázka. Vážne sme národ nekultúrny, hlúpy a ten, ktorý si neváži hodnoty? Sme tí, čo nečítajú knihy? Takí, ktorí nemajú lásku ku knihám, len nás zaujímajú povrchné a prázdne veci?

Hádam každý tretí článok ktovie kde začne moralizovať o tom, aké hlúpe deti sú. Píšu sa blogy, články a všelijaké pseudoštúdie o tom, že deti sú hlúpe. O tom, že ja ako 5 ročný som jednou rukou pílil stromy v lese a na ramene som ich nosil domov, aby sme mali čo na zimu. Nebolo mi dopriate a som ukrivdený o to, že ako dieťa som nemal smartphone a nehádzal som si tam na instagram obrázky samého seba, keď drichmem. A potom sa začne ešte vyhovárať na knihy. Keby aspoň čítali tie deti knihy...

 

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale ja osobne si myslím toto. Každý človek, kto píše o tom, aké sú sprosté deti, to robí len z jedného záujmu. Chce ukázať každému, aký je zaujímavý a takto pozérsky sa snaží prejavovať altruistické stránky svojej osobnosti.

 

Poďme na moje obľúbené. Deti nečítajú, oni radšej sedia za internetom. Keď som sa ešte venoval knihovníctvu, všimol som si, že do knižníc chodia deti. Dokonca aj táto knižnica bola často dosť plná. Pamätám si, keď som sa tam kedysi chcel zamestnať a teraz mi ostal úsmev na tvári. Keď som študoval v Prešove, vychovávali nás k niečomu takému, aby sme viedli čitateľov k literatúre. Niečo o tom som si nechal pre seba a uvedomil si hodnotu skutočnej biblioterapie. Žiaľ, v našich podmienkach je toto pre knihovníka nereálne.

 

Nehovorím, že knižnice nepracujú. Tvrdím to, že žiaľ v knihovníctve sa riešia ďaleko iné veci ako sú čitatelia. Resp. že v tých odborných kruhoch je čitateľ nie na prvom mieste. Ale hlavne, že píšeme pod čiaru a pôsobíme vedecky.

 

V Amerike existuje obrovské množstvo projektov, ktoré majú na starosti knižnice. Napríklad sa tam stretnú deti s dôchodcami a tí ich učia čítať, predávajú skúsenosti. Nádherné veci robili aj v rámci Summer Reading a ja neviem čomu všetkému. (Inak, toto by chcelo urobiť aj u nás aspoň online.)

 

Skutočne knižnica by mala byť nejakým chrámom kultúry mesta. Nielen nejaký sklad, kde si ľudia chodia požičiavať knihy, ale knihovníci by mali ľuďom radiť v mnohých oblastiach.

 

Nebudem tu písať tie klasické veci, čo sa okolo toho točí. Väčšina ľudí príde s tým, že ľudia v knižnici nezarábajú veľké peniaze a preto sa im to nechce robiť. Alebo začne sa nadávať na Fica, že neprispieva na kultúru a podobné hovadiny.

 

Ok, z istej časti si za to knihovníci môžu sami. Pretože dosť veľká časť odborného knihovníctva (ako som načrtol vyššie) sa vŕta v niečom, čo nemá s knihami absolútne nič spoločné. Po pravde, väčšinou sa hádajú o tom ako skatalogizovať knihu, akú čiarku, v ktorom súpise zabudli. Nebudem to komentovať, zažil som konferencie, kde sa knihovníci naťahovali o tak potrebných veciach, že to boli veru problémy tretieho sveta.

 

O Ficovi písať nebudem. Nemyslím si, že niečo tak sprosté a škaredé ako špinavá a zákerná krčmárska bitka, patrí do tohto článku.

 

Poďme na kníhkupectvá. Keď som ešte robil v kníhkupectve, chodilo tam pomerne dosť ľudí. Teraz prichádza prvá vec, čo ľudia začnú. „No, prichádzali tam ľudia a kupovali si Twillight, Harryho Pottera, Dana Browna, Evitu Urbanikovú...čo od takého kníhkupectva čakať?“

Poďme na reklamu. Isteže, keď sa vydá nejako prudko predávaná kniha, kníhkupectvá chcú zarábať. Preto voči tomu vytvoria nejakú kampaň a snažia sa toto predať. To, ale neznamená, že sme kultúrny národ.

 

Ako funguje táto spoločnosť ohľadom čítania? Myslím, že s knihami je to dosť ako s ľuďmi. Potrebujeme sa spoločne nájsť a sadnúť si. Jednoducho, chodíme nejaká skupina ľudí na pivo a furt sa vykrištalizujú len niektorí ľudia, s ktorými som si bližší. Ktorým sa skôr zdôverím, poviem im, čo ma teší, trápi a tak. (Hádam netreba vysvetľovať prečo.)

 

Podobne to funguje s knihami. Sú knihy, do ktorých sa človek zamiluje. Príde tá kniha a máte chuť si ju hladiť, nosiť si ju do postele, stále myslieť na to, čo tam je. Isteže sú knihy, ktoré mi nesadnú. (Potom sú knihy, v ktorých postavy, myšlienky a deje útočia na hodnoty, ktoré verím. Také knihy nečítam a je mi z nich dosť smutno.) Tiež hádam netreba vysvetľovať prečo.

 

Ibaže ako to funguje v spoločnosti? Podaktoré pofidérné názory si myslia, že cesta kníh je cesta k múdrosti. Tak, ako si podaktorí myslia, že cesta peňazí je automaticky cesta k šťastiu. (Hlavne to chválenie sa, že haha, ja zarábam 3 krát viac ako ty. To je veľmi šťastný človek, plný lásky a šťastia. Svoje deti budem k tomu viesť.)

 

Počas dospievania sa prichádza obrovské množstvo vplyvov na čítanie. Ja osobne som mal neuveriteľné šťastie na svoju slovenčinárku počas strednej školy. Ona ma zoznámila s ľuďmi ako bol Remarque, Čapek a Jozef Gregor Tajovský. Začala pre mňa cesta nádherného bádania, nových priateľov a vecí, ktoré ma vedia nakopnúť ktoviekam. Ja neviem prečo, ale pamätám si ako som čítal Petra a Luciu. Nádherne snežilo a ja som to čítal, snehové vločky mi padali do knihy a ja som plakal nad tým ako to dopadlo.

 

Počas strednej školy sme mali dva svety literatúry. Bola tam slovenská literatúra a svetová literatúra. Všimli ste si, že slovenská literatúra (teda tá, čo sme sa učili) bola vždy plná smútku, plná negatív? Jednoducho, vždy sme boli ubližovaní, ponižovaní a bičovaní ako Ježiš. A nezabudnime na Maďarov, lebo tí mohli za všetko.

 

Svetová literatúra bola trochu iná. Pristupovali sme k nej inak, trochu reálnejšie. Tam neboli všetky veci úplne negatívne a aj, keď sa tam negatívne veci udiali, neboli tak prezentované ako tie naše antimaďarské agitácie. Inak dodnes nechápem prečo sme nemali v osnovách Troch mušketierov alebo knihy Marka Twaina.

 

Trochu mi napadá ešte jedna otázka. Prečo sme sa vlastne nikdy neučili o veciach, súvisiacich so slovenskou literatúrou, ktoré neboli až také pesimistické? Prečo sme si nečítali rozprávky, veci o dospievaní, nevyťahovali staré školské čítanky a šlabikáre z obdobia toho a oného? Nie, my sme museli prichádzať k tomu ako nenávidíme Maďarov. Pretože Maďari nám zobrali všetko. Po pravde, som celkom znechutený z takých vecí. A to je jeden problém, prečo dosť ľudí odmieta slovenskú literatúru.

 

Ešte jedna vec je tá, kvôli ktorej som znechutený. Nie každý človek číta knihy. Sú ľudia, ktorých to nebaví a rozhodnú sa, že nebudú čítať. Ok. Na tom predsa nie je nič zlé. Ibaže, pri takých ľuďoch sa vždy vyskytuje obrovské množstvo nejakého komanda.

 

To komando funguje tak, že sa snaží pozdvihnúť nečitateľov k tomu, aby čítali. Oni to vážne myslia v dobrom. Tým horšie. Prezentujú to takým spôsobom, ktorý je veľmi príjemný. Začnú rýpať, dehonestovať druhých a dávať im najavo, akí sú prázdni, tupí a nezmyselní.

 

Mi to príde ako je teraz mánia chudnutia, keď tí, čo chudnú, sa snažia k tomu strhnúť celé okolie. Alebo ako, keď niekto dlho nemá partnera / partnertku, tak sa snažia komandá dopomáhať. „Ale to asi bude tým, že ty nevieš nikoho zbaliť. Keď ty si príliš dobrý, príliš zlý. Veľmi ti smrdí z huby. Atď. atď.“

 

Milé, drahé komandá. Ani si neuvedomujete koľko energie dokážete z človeka vyčerpať. Vy síce možno dosiahnete, že človek príde do kníhkupectva a kúpi si tú knihu. Možno si ju aj prečíta, ale začne sa v ňom vytvárať dosť hnusný pocit. A vy ako správne egocentrické prasatá si pohladkáte ego, že on začal čítať knihy. Skvelé. Trochu to rozpíšem.

 

Bola raz jedna slečna, nazvime si ju Barbora. Posledné dni mám celkom slabosť na toto meno. A ona chodila do školy, nebavili ju knihy. Čo ja viem, po večeroch mala rada obetovanie zvierat nejakému bohu. Potom prišla do práce a mala kolegyňu, čo furt čítala knihy. Veľmi rada sa jej zdôverovala s citátmi z kníh a tvárila sa veľmi vznešene. Napríklad, keď jej Windows vyhodil chybu XFGJGHIFKV.dll is missing, tak tá kolegyňa prišla a riekla hlasom. „To je ako v Jar Adély Ostrolúckej. Tam tiež boli nepomery strán v kružnici žitia. Keby si aspoň raz za čas prečítala nejakú tú knihu, pochopila by si moje myšlienky.“ (Niekedy sa hanbím, že som človek. pozn.aut.)

 

A tak Barbora po celom rýpaní sa rozhodla ísť do kníhkupectva a vzala si nejakú knihu. Prečítala si to, nemala z toho žiaden osoh, ale zdôverila sa kolegyni. Ona ju vysmiala. „A ty čo čítaš? Však to je odpad.“

 

Myslím, že aj človek, čo má IQ 45 pochopí, čo som chcel naznačiť týmto príbehom. Jednoducho, každé komando takého typu má len jeden záujem. Chce sa stať zaujímavým, aby ukazovalo aký je úžasný a skvelý. A to je podľa mňa to najväčšie barbarstvo. Nie to, či ľudia chodia do knižníc, kníhkupectiev a či čítajú knihy. Priviesť ľudí k čítaniu sa dá inak, úplne iným spôsobom. A po pravde, je mi dosť zle z toho, koľko takýchto egocentrických pseudointelektuáloch behá po planéte.

 

Čo keby sme vytvorili zoznam kníh, ktoré by sme si medzi sebou vymieňali? Pokiaľ si pamätáte. Ktorými knihami, postavami alebo príbehmi začal váš svet literatúry?

 

Ja by som začal asi Adrianom Molom.

 

Pôvodný text je tu. Sledujte ma prosím aj na facebooku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?