O Košiciach, starej Aide na Poštovej ulici a obľúbenom spisovateľovi

Autor: Martin Šuraba | 29.3.2015 o 12:06 | Karma článku: 4,09 | Prečítané:  850x

Stalo sa to v minulom roku. Letné záhradky a horúce noci končili, noci začali byť chladné. Ani neviem ako mi to napadlo, asi som šiel cestou z krčmy. Pretože všetky také nápady človeka chytia, keď ide z piva. Už dlhší čas mi to vrtalo v hlave, ale nikdy som sa k tomu poriadne nedokopal. Čapek vo svojej jednej poviedke píše, že každý človek niečo hľadá. Bádať, objavovať, hľadať, spoznávať, to je jedna z najkrajších vecí na svete. Šiel som z toho piva a vedel som, že je čas sa konečne venovať tejto osobnosti. Je ňou Sándor Márai.

Našiel som si knihu a hodil link na Facebook. Pridal som tam komentár, že meniny mám v novembri a jedna kamarátka sa rozhodla, že poteší tie hnedé oči, ktoré sa usmievajú. Začal som knihu čítať a dostal som sa o nejaký čas dozadu. Ani nie preto, že to je o starých Košiciach, kde ešte nechodili električky. Spomenul som si na starú Aidu, na Dom potravín a na svoje detstvo, keď som po Košiciach chodil ešte s neupravenou košeľou a neučesanými, strapatými brčkavými vlasmi. (To druhé sa nezmenilo ani teraz.)

Nielenže tá kniha je pre mňa obrovský návrat do detstva, lebo tam spomína a opisuje presne tie zákutia, kde som chodil ja ako malý šarvanec a čavargoval o dušu. Cítiť tam aj príbehy rodičov o Košiciach. Keď i naši hovoria svoje zážitky z detstva a svojich vecí, čo kedy, kde a ako zažili.

Stránky tej knihy sú pre každého iné, lebo každý prežil iné detstvo. Košice vždy boli mestom malých lapajov, galganov, v ktorých sa odhaľovali výtržnické sklony. (Hlavne ten pocit, keď sa niekto smeje úplne nevinne svojimi jamkami a má chuť pokračovať vo svojej zlote a huncútstve.)

Hlavná ulica, ktorá je pre mňa asi tá najšarmantnejšia ulica na svete. Či už to bola Hlavná ulica (áno, inak sa volala) v knihách Sándora Máraia. Alebo, to bola Hlavná ulica našich, alebo Hlavná ulica mojich rozkakasaných košieľ a sĺz, keď ma niekto zmlátil alebo, keď sa na mňa nejaké dievčisko neusmialo. Mal som pripravené jej zvestovať radostnú novinu, „som do teba. Mylujem tvoje očy.“

Hlavná ulica si dodnes rozmaznáva ľudí. Keď čítate staré noviny, cítite v nich akúsi aristokraciu mesta. Áno, sme aristokrati, už len kvôli faktu, čo sa stalo 7. mája 1369. Cítiť v starých novinách, knihách ľudí s neuveriteľným šarmom. Ísť v nedeľu na zmrzlinu a potom sa prechádzať po Hlavnej, to je v Košiciach na týždňovom poriadku už veľmi dlho. A ono sa to nezmenilo.

Cukráreň je krásne slovo. Ideálne na to, vziať niekam dievča a rozprávať jej jednu väčšiu hovadinu za druhou. Akurát si to predstavujem ako vniknem do knihy Sándora Máraia. Je leto, vonku praží slnko a ja prídem v najlepšej košeli niekam k Urbanovej veži. Pozerám sa na seba, holil som sa pred 15 minútami a bol by som reklama na Žofrého hádam asi v každom časopise. Ona prichádza usmievavá s rozpustenými vlasmi a šatami, ktoré s ňou niečo robia. (Hlavne so mnou niečo robia.) Prechádzame sa po Hlavnej ulici a ja rozprávam príbehy. Pochopiteľne, že 90 percent príbehu si vymýšľam ako, keď hovorím.

Zájdeme spolu do cukrárne, pretože tam sa dievčatá tak krásne rozmaznávajú. Hlavne, keď to neposlušné chlapčisko má viac šľahačky na sebe ako v sebe. Romain Rolland píše, že pre ženu je najkrajšia fotka svojho milenca, keď je ešte malý neohrabanec. Pretože má vtedy sa ma chuť mu venovať, nosiť ho na rukách, starať sa oň, apod. Neviem, čo je na tom pravdy, ale prečo to teda neskúsiť.

Rád by som sa venoval problematike starých cukrární. To by chcelo samostaný blog, ale najprv sa potrebujem naučiť aspoň trochu po maďarsky. A ktorá cukráreň je mne osobne najbližšia? Hádam to netreba vysvetľovať, ale keby ste nevedeli, nahliadnite sem.

Toto je pre mňa Sándor Márai a jeho, vlastne aj moje Košice. Mesto rýchleho vetra, pokojnej rieky a tých najkrajších tajomných úsmevov na svete.

Vlastne ešte niečo. Keď sa vám chce čítať blog o starej Aide, dozviete sa jeden príbeh. Viacmenej je to o tom, keď dve deti chodia do Aidy, v budúcnosti sa stretnú a nakoniec si uvedomia, že sa milujú vlastne celý život.

Pred necelým mesiacom som bol na Potulkách s kamarátkou. Milan Kolcun tam hovoril o akejsi cukrárni, kde sa hrala súťaž o jedení zmrzliny. Víťazom sa stal lapaj, ktorý najskôr dostal angínu.

Stretli sa tam dvaja ľudia ako deti. Ona bola Ilona a časom sa stretla s tým chalanom a vzali sa. Keď som počul, že jej manželom bol Sándor Márai, uvedomil som si, že ho mám ešte radšej a dodnes som z toho taký vyškerený.

Toto je môj Sándor Márai, moja stará Aida na Poštovej ulici a moje Košice. Aristokratické mesto plné úsmevov a záhad, ktoré ma nútia bádať.

Pôvodný text je tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?