Keď som bol malý hastroš, lagan, galgan, anciáš, paskudník, ničomník, pekelník, naničhodník, lapaj, bitang a roztopašník, miloval som rozprávky od kadejakého zbrojnoša. Lovil som drakov, zachraňoval princezné, tancoval s vílami, zlostil kadekoho. V tomto svete bratov Grimmovcov, Pavla Dobšinského, Budkáčika a Dubkáčika, cítim začiatok svojej fantázie.
Neskôr som si zamiloval Dievčatko so zápalkami. Dievčatko pre dievčatko a zapálky pre zapálky. Dievčatká sú dôležité a zapálky mi tiež nikdy neboli cudzie. (Aj keď to je smutný príbeh.)
Momentálne som si spomenul na švédsku rozprávku, ktorá sa jeden čas stala zemepisnou učebnicou v celom Švédsku. Áno, je to o malom chlapcovi, ktorý týral zvieratá a odrazu sa stal škriatkom s červenou čiapkou. Iste, je to Nils Holgersson. Už hrabem knižku z pod postele a mám čo čítať pred spaním. Mimochodom, na Selmu mám od nejakého času svoju literárnu slabosť.
Isteže mi v hlave napadnú aj rozprávky Oscara Wilda. Oscar Wilde je ako žena v kvetinových šatách, s ktorou idete na lúku. Vonia po bylinkách, chutí po marhuliach a smeje sa ako víla. Ja neviem, či som vám to niekedy povedal, ale rozprávky Oscara Wilda je asi najkrajšia literatúra na randenie. Sedieť na lúke, zbierať pastiersku kapsičku, myší chvostík, vedľa mňa nejaké to víno a usmievavá brunetka, ktorá hovorí, že je šťastná. Smeje sa dievčensky. Do toho jej čítať Sebeckého obra alebo Šťastného princa, to je celkom príjemná predstava.
Napadá mi začať vymenovať rozprávky ďalšie. Ale to nechám tak trošku na vás. Trochu sa odviažte a píšte o rozprávke, čo vám prebehne mysľou. Hocičo: Lucifuk, Sivko Burko, Princ Bajaja, Psíček a Mačička, Devatero pohádek, Rumcajs, čokoľvek o runách v baniach, permoníkoch, sitnianskych rytieroch, o forgáčovskom erbe, o gumidžúse, o Nebojsovi, o čomkoľvek inom.
Čo je to rozprávka? Nechce sa mi hľadať príručky, študovať literárne teórie. Spýtajme sa skôr: čo je pre mňa rozprávka? Jednoducho sa dostať z reálnych myšlienok a cítiť sa uletene. Zavrieť oči a myslieť na drakov, kráľov a cítiť, že sa v rozprávkach začínajú rozvíjať moje hodnoty. Ono je jedno, či zaspávam s pocitom, ako bojujem v armáde proti zlým, škaredým ogrgeľom. Alebo, či lietam vo vesmíre s princeznou Leiou.
Trebárs aj to, keď myslím ako sa prechádzam starými Košicami a vidím dievča v šatách posiatými púpavami. Takisto aj to, či s niekým doma pečiem buchty. Rozprávky tu majú pre nás byť vždy a najviac vtedy, keď nám je smutno. Je to najkrajšia biblioterapia. Z nich vychádzajú naše sny, túžby, priania a slabosti. A ja si myslím, že človek by sa občas mal nechať oddávať svojim slabostiam.
Beriem si do postele Nilsa Holgerssona, brunetku, čo chutí po javorom sirupe a teším sa na ďalšie rozprávky. Pretože tie rozvíjajú fantáziu. Hádam sme nezabudli na nesmrteľné slová Michaela Endeho. „Pokiaľ už človek nemá fantáziu, neostáva mu žiadna nádej.“
Čo vy? Píšte!