O fantázii

Autor: Martin Šuraba | 10.5.2015 o 22:37 | (upravené 11.5.2015 o 12:33) Karma článku: 3,44 | Prečítané:  532x

Zažiadalo sa mi trošku psychoterapie a šiel som navštíviť rodné mesto. Človek občas potrebuje vidieť zelené lúky a vysmiate dievčatá. V piatok som šiel von s niekým, koho som nevidel dlhú dobu.

Lenka je fascinujúci tvor, najprv sa prihlásila do tej istej škôlky, kde som chodil aj ja. Potom síce mala prestávku, ale keď ja som končil strednú školu, ona začala poletovať po tej istej chodbe. Tak sme sa stretli a začali sa rozprávať. Tak trošku o fantázii.

Vlastne ma to inšpirovalo už skôr. Lenka mi to opäť pripomenula. Poďme sa tak trochu baviť o fantázii. Tento blog bude o slabostiach, fantázii, myšlienkach a hrejivom pocite. Asi ako, keď pijeme mušt a zajedáme dobrý orechový koláč od mamy. Nechajme sa teda oddávať svojim slabostiam.

Poznáte Jeana Giona, však? Ak existujú ľudia, ktorí dokázali dať les do literatúry, on tam jednoznačne patrí. Jeho kniha Muž, ktorý sadil stromy, vyvoláva pocit, kde človek počuje šum listov vo vetre. Krásny príbeh, jednoduchá láska samého seba k prírode. Elzeard Bouffier nie je len ten, ktorý sadí stromy. Je to hrdina, ktorý otvára fantáziu.

Predstavme si žiť v jeho lese. Ráno vstaneme, pôjdeme uloviť nejaké ryby. Opečieme na ohni, zaudíme. Občas pôjdeme nejakého medveďa uloviť a upečieme si jeho laby. Nikdy som ich nejedol, ale vďaka Karlovi Mayovi som ich večeral skoro každý večer.

Čas od času prejdeme obrovský les a nájdeme lúku. Vezmeme z košíku buchty, trochu čaju. Alebo si prečítať niečo, kde šumia vodopády. Na druhej strane, prečo si nedopriať výlet k vodopádom? Ale len k nejakým malým, ja sa veľkých vodopádov bojím a potom potrebujem niekoho, kto ma chytí za ruku.

Čo taký obed? To mi príde predstava jesene. Farby sa rozliali na stromy, domčeky v lese dymia. (Mimochodom, milujem zadymené domy na jeseň.) Asi ako keby ste čítali Karla Klostermanna. Stromy a listy všetkých farieb. Sedím so svojou drahou v spomínanom domčeku, otvoríme oblok. Polievku dáme k oknu, aby aj ona nasiala tú vôňu lesa.

Gionov les tiež v sebe skrýva mladého Daga, ktorý rád lyžuje a nosí domov ulovené ryby a medvede. A má tie najkrajšie oči na svete. Predsa len, po obede sa pôjdeme prejsť a vymyslíme si vlastný príbeh. Spievajú nám stromy, hrajú lesy. Dôjdeme k jazierku a ja začnem rozprávať o Jazernej pani. Isteže som si Nimue zidealizoval. Vždy som mal slabosť na čarodejnice a stále ten príbeh rozprávam inakšie.

Čo večer? Vziať deku, aspoň tri termosky horúcej čokolády a vymýšľať si príbehy o súhvezdiach, keď sa pozeráme na hviezdy.

Čo vy? Popravde, ja si asi o chvíľku zaleziem do postele s povesťou o Troch bratoch. (Tak trošku to je o Košickom hrade, ale len trošku.) Myslím, že sa častejšie nechám zlomiť vlastnými slabosťami a tak trošku prenechám fantázie priestor na to, aby ma ťahala dopredu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?