O košickom vodníkovi

Autor: Martin Šuraba | 5.6.2015 o 15:01 | (upravené 5.6.2015 o 15:46) Karma článku: 4,11 | Prečítané:  696x

Ako deti nás rodičia brávali do starej Aidy. Jedného dňa som si doprial potešenie z banánovej zmrzliny. Sadol si k nám jeden pán a poučil ma o košickom vodníkovi.

Nie je tajomstvom, že Hornád tiekol po terajšej Štefánikovej ulici. Popri rieke žili rybári a našli sa tam aj mlyny. Koniec koncov, aj Mlynská ulica sa volá podľa mlynu. Porozprávajme si príbeh o jednom mlyne a jednom mlynárovi.

Bolo pár dní po Veľkej noci roku pána MDLVI. Košičania mali veľa práce. Mesto pred pár dňami skoro zhorelo, kváril ho požiar.

Ťažká doba po požiari, ešte sa tu potulovali Turci, ale múku potreboval každý. I mestskí páni i žobráci, ba aj krčmy, ktoré podávali košickú šunku k pivu. Košická šunka bola preslávená. Vyúdená, osolená s voňavým chlebom z pece, to bolo privítanie pre obchodníkov zďaleka. Ani pivom nepohrdli.

Mlynár bol pyšný na svoju prácu. Jazyky kroník pripúšťajú, že pracoval veľmi tvrdo a dlho. Mal z toho aj nejaký úžitok. Mesto bolo po požiari a tak obchody šli rad za radom.

Bol vdovec, ktorý miloval svoju dcéru a chcel pre ňu len to najlepšie. Bola nádherná. I víly z okolitých lúk by si mohli ukradnúť jej úsmev. Pretože, keď sa žena usmeje, to dokáže niekedy aj búrku odohnať.

Okrem toho, že bola krásna (ako je v Košiciach na dennom poriadku aj dodnes), mala veľmi dobré srdce. Starala sa o ľudí, ktorí boli pootĺkaní z požiaru. Počas opatery sa zoznámila s jedným mládencom. Šarvanec hneď vedel, že ich vedie láska.

V Košiciach však neboli iba dobrí ľudia. Našlo sa tam aj niekoľko zlých, pekelných stvorení. Tých mlynárová dcéra obchádzala.

Bolo jej nevoľno z darebákov, zlosynov a chlapov, z ktorých sa vykľul anciáš, ancikrist, Antikrist, bibas, blázon, bulo, chumaj, chmuľo, chruňo, hlupák, krpčiar, ľahtikár, ľoľo, mamľas, mumo, naničhodník, neogabanec, obmedznec, ozembuch, pekelník, trubiroh a ťulpas.

Jedného dňa starého mlynára navštívil bakaný obchodník. Nebudem tu popisovať, aká deravá hlava to bola. Takého zabednenca by človek dlho hľadal. Ibaže mal plné mešce (veľo peňežoch mal u kešeni, po košicku) a to bolo pre mlynára dôležité. Darmo, že jeho zadebnená hlava bola na úrovni doby neolitickej. Dôležité bolo, že bol bohatý a plný majetkov.

Ako tak stáli v mlynárovom dome, spustil pán. (Preklad asi nebude potrebný.)

„Ta dze je toto dzifče?“ opýtal sa otca, keď už pili domácu pálenku.

„Ta bizovne je dakdzej vonka. Bluka še jak šalena.“ odvetil otec.

„Ta nelapi me guta? Ja až zos valalu, co še Nagyida volá dotrepem až tu a ona tu net.“ vrieskal ako Tarzan v džungli.

A tak sa dohodli, že si ju Gyula vezme.

Dievča vedelo, o čo ide a hrozne smútila. Otec ju miloval nadovšetko, ale pokiaľ by si ho nevzala, vyhodil by ju z domu. Láska neexistuje, alebo sa potom dotvorí. Riekol starý mlynár.

Veľmi sa pohádali a dievča smútilo. „Žiť bez lásky môžu iba chabí“, hovorievala jej kedysi stará mať. Otec trval na svojom, neupustil. Starý, nafúkaný obchodník sa už tešil.

Jedného dňa, bolo to asi tri dni pred svadbou, sa mlynárova dcéra rozhodla, že radšej bude žiť vo vode ako byť nešťastná. A tak sa rozlúčila s Košicami a skočila do vody. Darmo ju chcel otec vytiahnúť z vody. Nedalo sa. Zmizla pod hladinou Hornádu a už sa neukázala.

Skoro zošalel a uvedomil si, čo spravil. To tak občas býva pri veľkej a obrovskej rodičovskej láske. Najprv treba ponadávať dcéram do pobehlíc a potom plakať, čo urobili.

Jedného dňa zaklopala starému mlynárovi akási žena. Povedala mu, že ju posiela jej dcéra. Vraj teda neumrela, ale žije s vodníkom. Nemohol tomu uveriť a preto trielil. Objavila sa mu nakrátko, ale on k nej nemohol. Vari sa aj dodnes modlí, aby ho vodník stiahol k sebe, aby mohol byť so svojou milovanou Žofiou.

PS: Niektoré verzie uvádzajú, že vodník bol Žofiin milý. Iné sa líšia. Jedna hovorí, že ho nechal Žofiin otec vyhnať za hradby. Nech je ako je. Na Štefánikovej ulici nájdeme dom, ktorý pripomína Žofiu. Nájdite ho a pošlite mi martin.suraba@gmail.com.

Bibliografický odkaz:

Košické povesti a legendy. Košice : Vydaveteľstvo JES SK, 2014. 160 s. ISBN 978-80-88900-66-5.

PPS: Kúpte si knihu, sú tam aj ďalšie povesti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?