Ríbezľová zmrzlina

Autor: Martin Šuraba | 12.6.2015 o 17:42 | (upravené 13.6.2015 o 10:11) Karma článku: 12,30 | Prečítané:  3828x

Je nás dosť, ktorí milujeme ságu od Trygveho Gulbransenna. Nemusím si predstavovať harmonický život v lese, ja som ho zažil. Vyrástol som v ňom a miloval som ríbezle. Začnem od začiatku. Narodil som sa v Košiciach.

Je to moje mesto, kde som prežil život. Od prvého výprasku na Zvonárskej ulici, cez prvú pusu v Myslave na schodoch, až po vzdelanie, manželku a tú najlepšiu zmrzlinu na svete. Nebudem prezrádzať, kde som chodieval na zmrzlinu. Áno, na poštovú ulicu.

Bývali sme kúsok za Alpinkou Rástla tam tráva, kvitli margarétky a počúvali sme na noc rozprávky. O ujovi Bankovi, ktorý našiel na kopci liečivý prameň. Vyliečil ho zo slepoty. I o strašidlách z Kavečian, ktorý unášali deti, čo nechceli spať. (Nikdy som tú rozprávku nedopočúval dokonca.)

Takisto sme počúvali aj príbeh o košickom rytierovi. Ten obraňoval mesto, keď prichádzali zlí čerti. I o čertovi, ktorý na Hrešnej zlostil. Pochopiteľne aj o lakomom kováčovi z Košickej Belej alebo o škriakovi z Lajošky, čo miloval teplé perníky s mandarinkami.

Zaujímavé bolo, že mamka nám rozprávala vždy o takých zakúskoch, ktoré nám sama robila. Ako deti sme sa chodili hrávať do lesa. Z Alpinky na Jahodnú sme mali prelezený každý strom, každá lúka bola našou detskou perinou. Veď koľkokrát sme tam zaspali? Sám neviem.

Detstvo skončilo a prišiel čas školy. Chodili sme do centra Košíc. Cesta bola ďaleka a únavná. Najprv nás posadili do vlaku na Alpinke. Odviezli sme sa na Čermeľ a tam po nás prišli s autobusom. Vlak som miloval, milujem ho vlastne dodnes. Katka sa volá a po pravde, je mi tou najmilšou Katkou, ktorú poznám. (Ok, ešte jedna je, žije tam niekde pod Tatrami. Tá je tiež veľmi dobrá duša.)

Chodil som sám do školy a Katka sa na mňa celý čas uškŕňala. Ale jedného dňa som nestihol vlak. Plakal som, lebo som sa bál. Ako dieťa som najviac plakal, keď som sa bál. Vlastne, ono sa to veľmi nezmenilo ani dodnes.

Okrem toho, že som nestihol vlak, vyľakal ma susedov pes. Spadol som do mláky a roztrhal si nohavice do školy. Išiel som teda cez cestu s otrhanými gaťami, očami plných sĺz a tou najstrapatejšou hlavou.

Bol začiatok leta a blížil sa koniec školského roku. Tešil som sa ako pôjdem poobede hrať futbal s chalanmi a ako mi Vlado ukáže nové futbalové finty. Pamätám si, že bol piatok.

Prešiel som na stanicu a čakal. Slabým hlasom sa ku mne niekto prihovoril. „Počuj, nevieš kedy ide vlak?“ Otočil som sa a uvidel dievča s hanblivými očami a ríbezľovými rukami. Spomenul som si, že tento rok dozreli ríbezle skôr a mamka určite upečie koláč. Neviem, či to bolo jej očami, ale dostal som nápad ju na ten koláč od mamy pozvať k nám domov. Ibaže to by moja izba nesmela vyzerať ako stádo svíň.

Nie je tajomstvo, že som hanblivý. I vtedy som bol. Vlastne som jej povedal zopár vecí typu, že vlak príde o pár minút. Celú cestu som sa na ňu usmieval, ale nepovedal nič. Môžem sa vyhovárať na to, že som bol ešte dieťa, ale nemyslím, že by sa to zmenilo.

Vystúpili sme z vlaku a každý šiel po svojej ceste. V škole bolo dobre a večer som večeral ríbezľový koláč. Keď si na to tak spomínam, mám teraz chuť na ríbezle s cukrom.

V pondelok ráno som šiel do školy už s inými nohavicami. Nechal som poslušne vlak prejsť nech ide a v nádeji som dúfal, že príde. Schválne som mamku poprosil, nech mi dá do baťoha na desiatu ríbezľový koláč.

Bola tam. Mala mašľu vo vlasoch a škerila sa. Konečne som nabral odvahu. „Ahoj. Vlak už prosím ťa šiel?“ opýtal som sa a pozrel do zeme. I ona sa pozrela do zeme a potom sme nabrali odvahu jeden druhému pozrieť do očí.

„Ja budem zasa meškať. Zbierala som ríbezle.“ usmiala sa. Mala ešte fialové zuby.

A tak som sa dozvedel ako sa volá a čím chce byť, keď bude veľká. Astronautkou. Ja som chcel byť šofér autobusu. Vždy som mal doma staré vedro, otvorený atlas a cestoval som. (To vedro malo slúžiť ako volant.) Existuje veľmi málo žien, čo toto o mne vedia. Ona, mamka, sestra a babka.

Asi po dvoch týždňoch som ju ponúkol ríbezľovým koláčom od mamy. I ona mi voľačo priniesla. Skutočný, nefalšovaný volant zo starého traktoru. Rehnili sme sa a časom sme chodievali aj tým skorším vlakom. Vraj chodím neskoro do školy, učiteľka žalovala. Baba jedna.

Jedného dňa, bolo už trochu chladnejšie, doniesol som jej mamkinu štrúdľu. Mala to na desiatu a bola celá šťastná. Celý deň som mal v bruchu Bartolomejskú noc z toho, aký som bol hladný. Keď som sa už konečne dostal na obed, mali zemiakovú kašu a paradajkový šalát. Zdá sa, že tento deň sa mi zemiaková kaša a paradajkový šalát zapísali do mozgu. Ani jedno, ani druhé dodnes nezjem.

Tesne pred Vianocami sme šli s našimi po Hlavnej ulici. Videl som ju pri stánku, kde boli Gofri. Hneď som sa za ňou rozbehol a ona mi venovala gaštan. Sľúbili sme si, že gaštan budeme mať so sebou, nech sa udeje, čo sa udeje.

Jedno leto Katku zrušili. Aj oni sa tuším odsťahovali kamsi bližšie do centra. Odvtedy som ju nevidel. Nemal som komu rozprávať rozprávky o čarodejnici na Jahodnej, o čiernej mačke pri Bankove, o vílach v okolí košického hradu a tak. Plakal som a mal som zlý pocit zo seba.

Čas šiel ďalej a ja som šiel na strednú a potom aj na vysokú školu. Po škole som si urobil výlet do Istanbulu. Jedného dňa som sa previezol loďkou po Bospore, z Kabatasu do Uskudaru. Ako tak sedím na loďke, pozerám sa na západ slnka a premýšľam. Rozmýšľal som o tom, aké by to bolo, spraviť si výlet po celom svete. Navštíviť niečo, kde som ešte nebol.

Neprešiel som ešte ani poriadne európsku hranicu a objavil v ruksaku starý gaštan. Usmial som sa a uvedomil si, že koľko krásneho mi ten gaštan dal. Niekde predsa existuje a žije, hovoril som si. Ako sa má, čo robí a či sa stala naozaj kozmonautkou.

V Košiciach, v starej Aide, bol jeden starý zmrzlinár. Dosť často nazýval košické ulice starými maďarskými názvami. Ulica Gábora Bethlena, Lajosa Kossutha a podobne. On asi poznal príbehy všetkých starých Košičanov. Stál som v rade a čakal na zmrzlinu. Bola predo mnou nejaká žena. Objednala si ríbezľovú zmrzlinu a vo mne niečo hrklo.

Spomenul som si na všetky ríbezľové príbehy a tak som si povedal, že dnes si dám ríbezľovú zmrzlinu.

„Dajte aj mne tú ríbezľovú.“ usmial som sa.

Zarazene sa na mňa pozrel.

„Dnes žiadna pistácia?“ opýtal sa.

„Dnes nie.“ usmial som sa a venoval pohľad k tej žene. Spoznali sme sa, lebo človeku sa oči nikdy nemenia.

Najprv som sa pozrel, či má na ruke obrúčku. Nemala. A dodnes nosí tú moju. Každé leto jazdíme na Alpinku k ríbezľovým krom a ja jej rozprávam rozprávku o čarodejnici.

Milujem knihu Večne spievajú lesy. Ale mne budú večne spievať ríbezle.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?