Tak trochu o cestovaní

Autor: Martin Šuraba | 30.6.2015 o 17:15 | Karma článku: 5,64 | Prečítané:  565x

Rozhodol som sa ísť s babami na výlet. Dohodli sme sa, že s Petoru, Mirkou a Miriam pôjdeme navštíviť časť rakúskych Álp. Vyštartovať sme mali z Nitry a tak som sa teda podujal do Nitry. 

Najprv som po neviem koľkých rokoch uvidel Mlynské Nivy a potom som šiel autobusom do Nitry cez Trnavu. Trnava je zaujímavé mesto. Nikdy som tam nebol a predsa som si s ňou v niečom blízky. Keď som mal 19 rokov, čakal som na vlak do Košíc. Vracal som sa z nejakej akcie a tak hrozne som chcel cestovať. Závidel som vysokoškolákom, ktorí chodievali z Bratislavy, Trnavy a Nitry na východ vlakom. Pretože vlaky som od mala miloval. Sadnúť si a nechať sa unášať.

Ten pocit, keď prídete do vlaku, hodíte si na sedadlo ruksak. Vytiahnete fľašu hocičoho a pohnete sa. A ten pohľad je vari najkrajší pohľad na svete. Keď sa hýbe svet. Môže pršať, vonku nech sa deje bársčo (milujem inak toto slovo), vo vlaku je úžasne. Nad tým som rozmýšľal ešte ako 19 ročný chlapec v Trnave na stanici.

Prišla vysoká škola a ja som chodieval z Košíc do Prešova. Koľko ľudí som spoznal vo vlaku a hlavne na diaľnici, ktorú poznám naspamäť. Koľko knižiek som tam prečítal, o koľkých dievčatách sníval, koľko hovadín porobil a tak podobne. Ale ten pocit, keď som ráno sadol v Košiciach na stanici a autobus sa pohol. Miloval som to. Takisto som miloval Bus Karpaty. Bol zelený a chodil až zo Starej Ľubovne. A ako mi bolo dobre, keď som si užil cestu až zo Starej Ľubovne.

Keď som bol druhák, šiel som do Prahy. Dozvedel som sa, že tam pôjdem a hrozne som sa tešil. Najviac som sa tešil na tie pocity, aké to bude vo vlaku. Keď sa vlak pohne. Keď uvidím prvýkrát iné koľajnice, iné stromy, iné úsmevy ľudí.

Ako to dopadlo? Šiel som tam na jednu literárnu konferenciu. Bol som v dosť veľkom strese a z tej cesty som si toho veľmi veľa nepamätal. Vlastne niečo áno.

Poznáte ten pocit, keď niečo vidíte prvýkrát a keď sa k tomu vrátite, ono to vyzerá inak, resp. tam nie je vôbec? Keď som šiel prvýkrát do Prahy, medzi Pardubicami a Kolínom som videl nádhernú lúku. Vlak zastal, lebo sa pokazil. A ja som si predstavoval nejakú sympatickú brunetku na tej lúke. Dodnes som tú lúku nenašiel. (A to cestu z Pardubíc do Prahy poznám očami naspamäť.)

Legendárna bola aj cesta počas vysokej školy z Košíc do Brna. Išiel som z Košíc vlakom cez Ostravu. Vlak pokračoval do Plzne cez České Budějovice. Ale ten pocit, keď som sa zatvoril vo vlaku a on sa pohol. Nočné vlaky majú svoje čaro.

Milujem pocit, keď zaspávam vo vlaku. Keď sa vlak koliše z jednej strany na druhú. Keď ležím vo vlaku a ono ma to uspáva. Ako mi raz Lenka povedala, vlak je najpoetickejší dopravný prostriedok. Ja mám pocit, že keď cestujem nočným vlakom, je to ako cestovať v kočiari.

Vysoká škola skončila a takisto aj moje cestovanie do Prešova. A tak som bol pracujúcim človekom. Pamätám si na jednu cestu do Bratislavy počas toho obdobia. Vôbec som si ju inak nevychutnal. Ráno mi šiel vlak 6.05 a ja som vystúpil pri mestskom parku 5:57. Dodnes neviem ako som to stihol, ale vydýchval som sa hádam až po Poprad.

Prišiel som do Prahy a naplnil sa mi sen s cestovaním domov. Netrvalo dlho a zistil som, že ísť dopravným prostriedkom viac ako 8 hodín nie je vždy veselé a osviežujúce. Každopádne, aj keď cestu medzi Prahou a Košicami už poznám naspamäť, aj tak sa vždy teším, keď sedím vo vlaku a pozerám sa na tú cestu. (Popri tom sa teším na mamkine buchty, na Danu a Lenku a na miesta, po ktorých behal ešte mladý Sándor.)

A koľko zážitkov ešte mám z cestovania? Napríklad ako som si kúpil raňajky pred výletom do Pardubíc. Alebo ako som si raz kupoval miestenku na Pendolino o pol 7 ráno a vlak na mňa čakal. Takisto bolo zaujímavé kráčať v noci 16 kilometrov do Kolína z koncertu. Alebo tá legendárna, nekonečná cesta z Českých Budějovíc do Českého Krumlova.

Nedá mi nespomenúť na oslňujúce autobusové a železničné stanice. Ako som prežil noc v Brne alebo ako som cestoval s cibuľovou arómou magickú cestu Brno- Olomouc. Bratislavskú hlavnú stanicu alebo zvolenskú autobusovú stanicu mi nedá nespomenúť. A koľko ma toho ešte veľa čaká.

A nad tým všetkým som rozmýšľal cestou z Trnavy do Nitry. Nad tým ako som kedysi chcel cestovať a túžil objavovať. Neubehlo ani veľa času a ja som do toho všetkého prišiel. Najkrajšie na tom je to, že pocit chuti, cestovania a všetkého možného je tu vo mne stále.

PS: V Aplách bolo úžasne.

A čo vy a cestovanie?  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?