O broskyniach a Čermeli

Autor: Martin Šuraba | 6.8.2015 o 15:00 | Karma článku: 11,15 | Prečítané:  4086x

Milovali sme sobotu, bol to náš detský sviatok. Bývali sme na Andrássyho ulici a cesta na Pályaudvar bola pre nás vždy akousi tajomnou výpravou na výlet. Sobotné výlety k babke na Čermeľ.

Výlety k starým rodičom boli akýmsi únikom od reality. V sobotu ráno sme sa naraňajkovali, rodičia mali kávu a k tomu nejaký zákusok. Niekedy v septembri mama urobila griláž, ale to len raz do roka. Mala na to svoj dôvod, ale ten si nechám pre seba. Upratali sme byt a naobedovali sa dobrotami. Potom nasledovala cesta ku babke.

V tom čase sme mali v meste pár týžňov novú zábavu. Chodievali už tri električky a električka číslo jedna šla zo železničnej stanice až na Čermeľ. Bol to pre nás honosný sviatok, pozerať sa na Kassa város. Košice v tom čase boli pomenované po všelijakých osobnostiach ako boli Lájos Kossut alebo Mihály Vörösmarty. Práve na Vörösmarty-tér predávali kvety a otec ma učil kupovať starej mame nejakú tú buketu.

Do električky sme nastupovali spoločne. Najprv mama, lebo sa stále bála. Potom tato, keď s nami išiel. Dosť často s nami nechodil, lebo radšej sedel doma. A nakoniec my dvaja so sestrou. Prirodzene, že som bol nemehlo a nejaké sedadlo mi odtrhlo všeličo. Niet nič krajšie, keď si zadnú časť nohavíc odtrhnete a jemný jarný vánok vášmu úsmevu dodáva optimistickú farbu.

To bola cesta električkou. Vždy na Ferencz-József-Tér nastúpil chlap a ten rumázgal ani divý. Sadol si do električky a kričal niečo o Turkoch, to bolo v tom čase dosť populárne. A potom niečo o Rusoch, že oni jediní nás oslobodia. Potom do seba nalial nejaké víno, ktoré voňalo po zatuchnutej práčke, chytil sa za srdce a bliakal: „Isten áldd meg a magyard“. V Košiciach boli zaujímaví ľudia, najmä v tom úseku. I dodnes je ich tam požehnane.

Prišli sme na Čermeľ. Dosť často nás už babka čakala. Mala pre nás nachystanú plnú tašku broskýň a malinového koláča. Šli sme k nej domov a uvarila nám prasličkový čaj. Keď bolo pekne, vyšli sme si aj na Bankov, alebo ďalej. Zbierali sme aj púpavy alebo nezábudky.

Jedného dňa ma vytočil spolužiak v škole. Povedal o mne, že som neznaboch a pôjdem do pekla. Ja som si na to spomenul cestou na Bankov a natŕhal plnú kyticu púpav. Schválne som si to schoval do kaftanu. V škole som si ho vyhliadol samého a púpavou ho „pokrstil“. Žlté mal všetko, ešte aj zuby. Tak som ho volal „Blondiak“. To, že som ja mal červené ruky od toho, že ma pohrýzol ako besný pes, tým som sa nechválil. Jazvy mám dodnes, ale neukazujem ich.

Najkrajšie sa spalo u babky. Boli sme hore do noci a rozprávali si príbehy. Ráno nás čakal nejaký broskyňový koláč a kakao. Kôstky z ovocia vybrali, lebo dodnes ja ovocie s kôstkou nezjem.

Prišiel vek, kedy som sa začal meniť na muža. A o tom je tento príbeh.

Bolo leto a rodičia s nami prišli na celý víkend k babke. Dedo a tato už spoločne majstrovali a ja som bol prežratý z obeda. I rozhodol som sa, že sa pôjdem prejsť. Ako tak kráčam, prídem na jednu lúku a tam dievča. Bolo krásne, usmiala sa a ja som nenápadne otočil hlavu. (Asi po dvojminútovom zízaní ako na nejaký slávny exponát v múzeu. Napríklad toto.)

„Ty si ten trubiroh, čo neje kôstkové ovocie?“ spýtala sa ma.

„Ako to vieš?“ opýtal som sa a uvedomil si, že ženy (najmä tie citlivé) sú bytosti, s ktorými sa dá aj rozprávať.

„Tam v hore žije veľký čarodejník a mne to povedal.“ a ukázala smerom kamsi na Jahodnú.

„Ale to si si teraz vymyslela.“ riekol som potichu, aby nás nikto nepočul.

„Tak si vymysli niečo ty.“ hovorila mi.

A tak som vytvoril rozprávku o škriatkovi z Rákociho premeňa, ktorý potrestal zbojníkov. (Nakopal ich do rici, paskudy jedni! (Niekedy inokedy hádam napíšem.)

Po rozprávke slnko zapadlo pod hory. Rozlúčili sme sa pomaly.

„Tak ma tešilo.“ usmial som sa.

„A vieš čo, ja ti dám pusu.“ a na mojom líci sa okrem rumancu objavilo niečo príjemné.

Samozrejme, že som ráno vstal už okolo piatej a utekal na tú istú lúku. Pochopiteľne, že tam nebola. Ale viete, čo tam bolo? Nejaké psisko, ktorému som sa neľúbil. Prečo by som sa jej spýtal, či sa ešte niekedy stretne? Však načo? Radšej vstávam o piatej ráno a nechám sa psom obhrýzť ako nejaká slanina. Veľmi múdre.

Je vám hádam jasné, že som rumázgal krokodílie slzy. Nikomu som však nič nepovedal, pretože som sa bál. Bál som sa ako sa mi budú smiať. Otec na to prišiel, čo sa stalo. Nemusel som mu nič hovoriť. Len tak za mnou raz prišiel a hovorí mi.

„Keby si ty vedel koľko chlapov aj oveľa starších ako ty sa bojí, že sa im vysmejú.“ usmial som sa.

Nevedel som, čo povedať. Nemusel som.

„Tak tam skús ísť nabudúce. Niečo si vymysli a choď.“ povedal mi a ešte dodal. „A voňala ti? To je asi to najdôležitejšie.“ povedal a šiel niečo robiť. Voňala. Po broskyniach.

Ďalší víkend sme šli ku babke a ja som ju neuvidel. Ani ten ďalší a ani už veľmi dlho nie.

Jedného dňa, bola už jeseň, sme šli k starým rodičom na jablká. Dedko vzal psa a šli sme sa prejsť. Jesenné počasie, flanelová košeľa a prvé úlohy zo školy. Vtedy som ju uvidel, kúsok pod Jahodnou.

Bola tam s nejakým chlapcom a hovorila mu, že si má na seba dávať pozor. Bol to jej brat. Dedko sa šiel schladiť do šenku a ja som sa osmelil a kráčal k nej. Úsmevom mi pochválila košeľu a videl som jej na očiach, že si ma pamätala.

„Broskyne už nie sú.“ povedal som jej. Neviem ako to robila, ale po broskyniach voňala.

„Ale čoby neboli, máme ešte v pivnici.“ usmiala sa a šli sme. Ona vnímala broskyňový lekvár a ja voňavú slaninu. Príjemne vyúdenú, jemne korenenú. Isteže som si doprial z nej odrezať.

Ponúkla ma broskyňovým lekvárom a po tej slanine to bola príjemná bašta. Všetko samozrejme vedela a usmievala sa. Nikdy som sa lepšie nenajedol.

A tak som sa jej spýtal kam chodí do školy. Povedala mi.

Preto som chodieval všetkými možnými električkami číslo 1 do školy. Previezol som sa až na Čermeľ a ona nikde. Bodaj by nie. Však oni tam mali len záhradu a bývala na ulici Gábora Bethlena.

Po nejakom čase sme začali chodiť spolu tancovať a začínalo sa napĺňať babkine pravidlo. Bola to víla a utancovala si ma len pre seba.

Z našej pivnice začali miznúť všelijaké broskyňové dobroty. Kalkuloval som, že si nikto nič nevšimne. Prirodzene, že si to nemali ako všimnúť. Veď som len okolo druhej v noci šiel do pivnice, čo z tretieho poschodia je úplne na skok.

Skrátka a dobre, vstanete, rozospatý sa terigáte po broskyne, táckate sa akoby ste po ôsmom pive vyliezli z krčmy a ešte dve, tri broykňové fľašky rozbijete. Kto by si už len toto všimol uprostred noci?

Jedného dňa som šiel električkou, asi pol dňa dopredu k babke. Broskyne som si nachystal do prastarej tašky a nastúpil. Ibaže sa mi stala taká nepríjemnosť a ja som musel vystúpiť už na Námestí Františka Jozefa. Potom mi nenapadlo nič lepšie ako sa terigať pešo až na Čermeľ. Tašku som nechal v električke.

Prišiel som k babke, kde bola celá rodina.

„Kde si nechal broskyne? Ty trubiroh!“ spýtala sa.

„Ako o tom vieš?“ ozval som sa.

„Pretože to robíš tak okato, že si to všimne každý.“ riekla sestra.

„Tu máš ďalšie broskyne.“ hlesla babka a vydala mi tašku dobrôt, ktoré vytiahla z pivnice.

Pomaľovaný rumancom som kráčal po tej skratke, kde sme sa mali stretnúť. Čakala ma a nebola tam sama. V rukách držala tú tašku, ktorú som nechal v električke.

Dala mi pusu a spustila.

„Drahý môj a ty si sa kde túlal? Broskýň som sa napchala, až som na prasknutie a teba nikde.“ usmievala sa.

„Musel som vystúpiť. Stratil som lístok od električky a na ďalší som nemal peniaze, tak som sa bál.“ povedal som.

„A ja ťa idem čakať na konečnú električiek, že ti spravím radosť. No a ty paskuda lístok stratíš! Ty oplan jeden!“ rehnila sa.

„A vieš čo? Keď budem zarábať, budeme chodiť každú nedeľu na zmrzlinu.“ povedal som jej a ona vďačne súhlasila.

Dodnes sme to nevynechali. Ona si dáva broskyňovú a ja? O tom vám predsa nemusím písať.

Zdroj obrázka: http://www.vlaky.net/upload/images/reports/003683/10.JPG

PS: Ako chodila jednotka: http://imhd.zoznam.sk/ke/doc/sk/14126/Kompletna-siet-liniek-so-zastavkami-k-31-3-1914.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?