Taký obyčajný pondelok U Ďurka

Autor: Martin Šuraba | 15.9.2015 o 17:14 | Karma článku: 2,83 | Prečítané:  608x

Nepoznám Košičana, ktorý by nenavštívil legendárnu krčmu U Ďurka. A o troch chlapcoch, ktorý sa tam stretávali, je aj dnešný blog. Boli to hastroši, kamaráti, ktorých zbližovali maličkosti, drobnosti a predsa veľké veci.

Na Košiciach je kúzelné to, že isté časti vás zblížia. Cukráreň na Poštovej ulici, Red nose pub, Koloseum, schody na Janigovej ulici, vianočné trhy na Hlavnej, ísť si zahrať fubtal na tartanové ihrisko vedľa Amfiteátru a ostatné veci. Vlastne aj Kávy sveta sú fajn, až sa divím, že som ešte nedostal klubovú kartu. Ale krčma U Ďurka si podmaní každého. Je to miesto, kde sa spájajú priateľstvá, oslavujú skúšky na vysokej škole, rozpráva o frajerkách a veselo še hutori o kadzijakej gute. Po ôsmich pivách sa rozoberá prečo neexistuje trolejbus zo Šace do Sečoviec alebo prečo v Kauflande na Popradskej ulici je tak veselo hlavne v období sociálnych dávok. Prísť do Ďurka je ako hladiť ženské vlasy, nikdy nechcete prestať.

Čo tí traja galgani? Nie je veľkým tajomstvom, že jedným z nich som ja. A tí ďalší dvaja? Jedného som spoznal ešte ako malý hastroš. Väčšinou hodil loptu a hral sa futbal. Potom sme sa stretli kade-tade po futbaloch a začali obdivovať Vlada Zvaru a jeho kopaciu techniku. Futbal nebolo jediným záujmom, čo nás spájal. Postupne sme začali rásť a prišli aj dievčatá, prvé školské skúsenosti a aj nejaká tá kofola U Ďurka. Volá sa Emil.

Druhého neogabanca som spoznal na futbale. Hej, to bolo vtedy, keď Jarovi ukradli retiazku a vlastne ju potom stratil a našiel. Časom sme chodili všetci štyria do školy číslom autobusu 32 a zažívali krásne príhody. Napríklad ako Jaro prišiel k Lukášovi, pozrel sa na neho a riekol nežným hlasom namiesto pozdravu. „Uši máš jak rezeň!“ S Milanom sme sa rehnili ako divé kone.

Chodievali sme do Ďurka a ako prebiehal jeden taký obyčajný pondelok? Takto:

Sníval som o babe, čo sa mi páčila na hodinách fyziky. Prirodzene, že ma vyučujúca vyvolala a ja som nevedel nič o trojnom bode vody. Potom prišiel dejepis a ja som odpovedal zo Stavovských povstaní. Koho by zaujímali nejaké informácie o Ištvánovi, Gáborovi a Ferencovi. Čo už len mali Bočkaj, Bethlen a Rákoci s Košicami? Mňa v ten deň zaujímalo akurát to ako budeme hrať v piatok proti Trenčínu. Z dejepisu som dostal nedostatočnú známku a rodičom som nepovedal ani slovo. Vlastne to asi ani doteraz nevedia.

Napísal som tým dvom ricošom, že sa stretneme o tretej U Ďurka, kde im poviem veľké tajomstvo. Chodil som na španielské gymnázium do Šace. Šaca je skvelá časť Košíc, všetko podstatné som tam zažil. Od prvej voňavky, čo som si na seba dal, až po prvú imatrikuláciu. (Mimochodom, na jednej imatrikulácii som robil drába. Keby mal niekto fotku mňa v červenom úbore, pošlite mi ju. Ponúknem vám svoju spoločnosť U Ďurka.)

V ten deň som sa prešiel zo školy až k nemocnici. Nastúpil som do autobusu 26 a zaviezol som sa na Vstupný areál US Steelu. Miloval som tú konečnú električiek. Dodnes neviem prečo a tak mi napadlo, že keď budem nabudúce v Kassa város, tak tam podniknem výpravu. Občas sa rád vraciam na miesta, ktoré som miloval.

Na Vstupnom areále US Steelu som stretol Joža, čo chodil piť na otcovú občianku. Keď prvýkrát daroval krv, svaly mal ako John Rambo a museli mu vziať tri litre krvi, lebo všetky vaky praskli. Nastúpil som do električky R6 a viezol som sa. Ako ja som miloval cestu, keď električka nezastala na Ľudvíkovom dvore, Poľove, Pereši a stála až pri terajšom Kauflande.

Vystúpil som a šiel do Ďurka. Kúpil som si kofolu a sadol si k chalanom. Podali sme si ruky a mal som pocit, že som šťastný.

Mimochodom, je od toho príbehu už asi viac ako 10 rokov a stále mám rovnaké pocity.

„Nazdar parobci, jak sa máte?“ riekol som pokojným hlasom.

„Dobre, dnes som dostal dvojku zo slovenčiny. Preberali sme RUR od Čapka.“ povedal Emil.

„Ja som dnes nedostal nič. Ale Jaro nakreslil na papier Lukášové uši a zaslal do školskej jedálne. Vraj majú robiť takéto rezne.“ rozosmial sa Milan.

„Ty ako?“ spýtal sa ma Emil.

„Dostal som dve pätorky. Doma radšej o tom nepoviem, lebo by som v piatok nešiel na hokej.“ povedal som po tichu.

„Výborne, krásny začiatok pracovného týždňa.“ zasmial sa Milan. Vlastne svojim smiechom rozosmial všetkých.

Vonku bolo babie leto, hrialo zubaté slnko a U Ďurka človek pozeral na západ slnka. Nie je nič krajšie na svete ako pozerať sa na západ slnka U Ďurka.

„Ako to vidíte s hokejom?“ opýtal sa Emil.

„Dúfam, že vyhráme zajtra v Bystrici.“ povedal Milan.

„Však hráme v Poprade.“ povedal som.

„To sme hrali včera. Skončilo to 2-2.“ povedal Milan.

„Zajtra vyhráme. Nemajú šancu.“ riekol Emil a rehnil sa.

„Viete, čo ma mrzí? Už nefunguje štadión Laca Trojáka. Išiel by som sa pozrieť na Zúbekovcov, Jasečka, Plavuchu, Ryboviča, Igora Libu a Dragana. “ povedal Milan. Všetci sme sa zasnili a spomínali na to, čo sme pozerávali len v televízii.

„A čo Peter Bondra?“ spýtal som sa.

„Aj Peter Slanina, Ďuri Bakoš?“ zaiskrilo Emilovi v očiach.

To radšej ani nechcem hovoriť, čo nám prebehlo mysľou, keď nám zaznelo meno Laco Troják.

Vrátili sme sa však do reality.

„Ale raz sa nový štadión postaví a to bude zápas, rozlúčka so štadiónom pod Kavečanmi.“ povedal Milan.

Bola. Vyhrali sme nad Martinom tuším 2-1 a odvtedy som prestal zažívať tú atmosféru, akú som zažíval v tom malom štadióne, čo skoro explodoval každý zápas. Najmä pri jednom zápase s Nitrou, keď sme vyhrali na nájazdy a ja som stratil hlas.

„Čo vás čaká cez týždeň?“ spýtal som sa chlapcov.

„No v piatok by sme mohli ísť do Barce po letáky a potom na hokej.“ začal Emil.

„Pôjdeš s nami?“ spýtali sme sa Milana.

Jeho hurónsky smiech nás presvedčil o odpovedi.

„Zajtra odpovedám z chémie. Neviem nič.“ rumázgal som.

„Však povedz, že glycerol chutí ako malta!“ povzbudzoval ma Emil.

„Vlastná skúsenosť?“ spýtal sa ho Milan.

„Kdeže. Raz bol u mňa, čistili sme koliesko od myšky. A on zobral mamin odlakovač na nechty, napil sa a skríkol, že to je acetón.“ rehnil sa Emil.

„Mňam.“ povedal som na svoju obranu.

„My máme napísať sloh do zajtra. Nenapíšeš mi?“ spýtal sa ma Milan.

„Dobre, napíšem. Daj papier.“ povedal som mu.

Napil som sa hltu citrokoly a písal. O 20 minút som začul svoje hodnotenie.

Bola to úvaha o tom, čo si máme vážiť v živote. Ja som tam napísal, že minule som očúraval plot na Golianovej ulici. Vtedy som si uvedomil, že život je ako oceán a moje srdce je otvorené rybám, ktoré budem milovať a preto im otvorím svoju náruč. (Nedáva mi to ani teraz zmysel ,ale chcel som vyzerať veľmi noblesne.

Dostal som od Milana káravý pohľad a preto sa rozhodol napísať svoj sloh. Bola to úvaha o niečom silnejšom a dodnes ľutujem, že som nevidel rukopis. Čosi sa tam odohrávalo s chatou. Vraj sa tam dosť často spomínala veta, „Babi! Maťo ma opil!“

Došli sme na autobus a šli sme pomaly domov. Celý čas mi vŕtala myšlienka v hlave. Aké to bolo chodiť na štadión Laca Trojáka? Predtým skočiť ešte na pivo do pivovaru a potom na hokej. Škoda, že som bol ešte veľmi malý, keď to fungovalo.

Bolo to už dávno, ale prišlo mi to ako obyčajný pondelok U Ďurka.

PS: Niekedy by som skočil aj do košického pivovaru na pivo a potom do Steel Arény. Aspoň si spravím historický, hokejový večer. Ak sa bude chcieť niekto pridať, napíšte mi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?