O nórskej dedine na jeseň

Autor: Martin Šuraba | 1.10.2015 o 21:34 | (upravené 2.10.2015 o 8:42) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  1300x

Zbožňujem vlaky a stanice. Priznám sa, že zo všetkých železničných staníc, je mi najbližšia práve tá v Prahe. Presne tie vlaky, príchody, čakania, lúčenia. I dnes ráno som šiel na výlet, pobral som sa do práce.

Už prišla jeseň, cítiť chladnejší vietor. (Pre potreby dnešného článku budeme používať slovo veter.) Milujem jeseň a vlaky na jeseň obzvlášť. Predstavte si, že idete na nejakú dlhú, náročnú túru. Vraciate sa z rozprávkového lesa, vyúdení, unavení, spotení a uzimení. Mrzne vám všetko v tele. Zrazu prídete na železnicu a nastúpite do vlaku. Zatvoria sa dvere a vy sa pomaly vyzliekate a zohrievate sa. Ono je to ako nabíjať baterky samého seba.

Keď som ešte chodil s hastrošmi na futbal v Košiciach, skákali sme cez plot. To vám bola romantika. Najmä, keď prišiel hrať Slovan Bratislava a na škvarovom ihrisku stáli policajti. No a keď sme boli v jesennom čase na futbale, pomrzlo nám všetko. Nos, uši, prsty a všeličo iné. A ten pocit, keď sme prišli domov a mamka nás kŕmila horúcou, zeleninovou polievkou.

Také niečo sa so mnou deje vo vlaku na jeseň.

Ako som tak sedel vo vlaku, pozeral som sa von oblokom. Spomenul som si na jeseň v roku 2009. V tom čase som objavil čaro spomínaného obdobia. V tom čase som sa tešil z toho ako z komínov dymí dym. A aký je to skvelý pohľad, keď sa pozeráte na rozdymené komíny vo vlaku. Človeku prídu na myseľ iné myšlienky a hreje ho niečo vo vnútri.

No a ako sme sa terigali vlakom, spomenul som si na Bjørnsona. Neviem, či som čítal niekedy jesennejšiu poviedku ako práve od neho. Jej názov bol Synnøve Solbakken. Nádherný príbeh, pohľadajte a určite si prečítajte. Nájdete to v jeho Sedliackych poviedkach.

Krásne čítanie, text má nádhernú hodnotu. Je to príbeh dvoch ľudí, ktorí sa spoznali ešte ako deti. Viac prezrádzať nebudem, lebo sa to nepatrí. Ideálne na tú knihu je orechový koláč, navarený čaj s lipovým medom a vonku musí fučať obrovská fujavica. (Teda, veter.)

Ako som tak cestoval Prahou, prišiel mi na um samotný autor. Predstavil som si nórsku dedinu 19. storočia.

Ráno by som vstal a šiel sa najesť. Ale ešte predtým by som porúbal drevo na večer a hodil nejaké polená do pece. (Treba si svoj nocľah zohrievať.) Pri raňajkách plnými rybami, by som započul príbeh. Nórske dediny sú plné príbehov o škriatkov, troloch a ešte o jednom medveďobijcovi.

Mal by som kamaráta, buď by sa volal Dag alebo Tore a šli by sme rybárčiť. Vzali by sme si čižmy, sadli na loďku a pozerali sa na oblohu. Mne by to však nedalo a ušiel by som do nórskeho lesa. Ten je tajomný, plný príbehov a ten jeden skutočne stojí za to. Je to o rodine zo severu, kde je veľké gazdovstvo.

Hľadal by som dvoch bratoch, (bratov Martin, nie si na východe Slovenska), nech mi dajú niečoho dobrého pod zub. Potom by som pomohol ľuďom s rúbaním dreva a unavený by som sa zviezol lesnou železnicou do dediny. Tam by ma čakal horúci čaj a chlapík, čo behal po dánskych divadlách. Pozhovárali by sme sa a on by mi prezradil niečo o svojom folklóre. Ja by som mu povedal o Valivrchovi, Miesiželezu a Lomidrevovi. Koniec koncov, mal rád našu krajinu.

Zaspávali by sme pod ťažkou perinou a veter by fučal pred domom. Uspával by ma pocit, že je len vonku. Je to akýsi spôsob ochrany. Asi ako vo vlaku, keď sa zatvoria dvere a viete, že sa začnete zohrievať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?