Preddušickový

Autor: Martin Šuraba | 31.10.2015 o 8:39 | Karma článku: 3,98 | Prečítané:  399x

Radi sme chodievali po škole na kofolu do miestneho šenku. Aj pred Dušičkami. Bolo to obdobie, kde celé mesto voňalo sviečkami a vzduch štípal oranžovým lístím.

Sedeli sme u Ďurka a pili rum s čajom. Už padalo lístie a vonku pofúkoval vietor. Keď sa otvorila kapura krčmy, zaštípalo nám do kostí. Došiel tam chlapík, hodil do seba dve borovičky, otriasol sa a povedal, že ide na cintorín. Bolo pred Dušičkami.

„Dúfam, že nebudzeš jutre na cinteru calý dzeň, bars žimno je.“ hovoril krčmár.

„Neboj še, iba neboščičke dajaku buketu kúpim.“ povedal a išiel ďalej.

Pobrali sme sa aj my domov. Mesto (najmä na Železníkoch) bolo plné vencov, kvetov, sviečky ste mohli vidieť prakticky všade. Bol som vo štvrtom ročníku.

Bolo to obdobie, keď som prvýkrát prečítal o Ernstovi Graeberovi, našiel pomník vojakov z prvej svetovej vojny a zaujala ma jedna slečna, ktorá mala istú záľubu v divadlách.

Vyšli sme z Ďurka, že sa pôjdeme prejsť mestom.

„Poďme cez cintorín.“ navrhol Emil.

„Dobre, poďme.“ povedal som.

„Budú nás sprevádzať sviečky a svietiť nám na cestu?“ spýtal sa Milan.

„Áno.“ odvetili sme s Emilom zborovo.

A tak sme sa predrali pod potrubím a šli na cintorín. Bolo to z tej strany ako sú železníky.

Kráčali sme cintorínom, svietili sviečky a ľudia púšťali vodu na kvety. Na cintoríne má človek taký zvláštny pocit s ľuďmi okolo. Asi preto, že tam chodíme všetci kvôli tomu istému.

„Asi je dobre, že Dušičky dali na jeseň. Je to síce morbídne na cintoríne hovoriť, ale keď sú farebné stromy a svietia sviečky, dotvára to tomu nejakú tú pravú dušičkovú atmosféru.“ povedal Milan.

Ja neviem prečo, ale vždy ma čosi podobné chytí na Dušičky. Tie stromy s oranžovým lístím na košickom cintoríne mi pripomínali niečo ako farebné ohne.

Kráčali sme dolu kopcom a šli kolo starých hrobov. Niekde boli hrobky starých maďarských rodín, inde hroby detí. Zvláštne ako sa to nikdy nemenilo, len náš pohľad na ne sa neustále menil. I ruských vojakov sme navštívili a venovali im sviečku.

Prvýkrát som objavil pomník vojakom prvej svetovej vojny. Bol tmavý, pretože už bola tma. Keď si dobre pamätám, na tom pomníku je napísané „obetiam vojakom, ktorí padli vo svetovej vojne.“ (presný nápis si nepamätám.) Veru, kto v tom čase tušil, že svetová vojna ešte nejaká bude?

Zapálili sme sviečku pri kríži, odprevadili sme sa na električku a šli domov. Cestou som pozbieral zopár gaštanov a na radiátor som si nechal sušiť mandarínkové šupky.

Prišiel som domov a predstavil si mesto z lietadla. Všade vidieť rozsvietené mestá sviečok. Sadli sme si ku stolu a dali si polievku. Nič tak neohreje na jeseň ako mamkina polievka.

„Pôjdeme zajtra na cintorín?“ opýtal som sa mamy, keď som zaspával.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?