Kedysi dávno žila v Považí krásna deva. Usmievavá, vždy s krásnymi vrkočmi, rada sa tešila, keď mohla niekomu pomôcť. Celé Strečno ju odmieňalo úsmevom, dobrým jedlom a láskou.
Otca už nemala, ale mala macochu. Ako to už býva v týchto povestiach, macocha bola veľmi zlá bikresa. Predstavte si tú najväčšiu čvargu, jej činy neboli hodné ani najväčšieho oplana. Jej srdce páchlo ako stará žumpa, rozsievala nenávisť a škaredá bola akoby hnila zvnútra.
Zožieral ju pocit, že niekto sa môže mať lepšie ako ona. Druhým nedopriala, len sebe. Nevedela druhým dávať radosť, iba zle robila. Štekala ako pes, nuž i dostala prezývku besná.
Najviac nenávidela svoju nevlastnú dcéru. Kiežby len pre jej krásu a dobrotu, ale bolo v tom ešte voľačo iné. Margita sa zaľúbila do švárneho junáka menom Jurko. Celé Strečno prialo mladým, pretože sa mali radi.
Macocha lásku nepoznala, tak jej neostalo v srdci nič iné ako nenávisť. To tak býva(lo). Keď som nešťastný, teším sa z utrpenia druhých.
I preto sa rozhodla macocha konať proti Margite. Rozhodla sa, že sa jej zbaví a tým si získa Jurkove srdce.
„Margitka moja milovaná, jój, umriem asi.“ začala jej rozprávať jeden večer. Bola už veľká tma, v celom Strečne bolo počuť iba vlkov a iné zvuky hory.
„Čo sa vám stalo? Ako vám môžem pomôcť?“ opýtala sa jej Margita.
„Jedine felčiar mi pomôže, ale on je až v Turci. Pokiaľ ma máš rada, dojdi po neho.“ prosila, bedákala tá stará striga, ozrutná, pekelná ropucha.
Margita sa teda obliekla a šla cez hory. Darmo ju ľudia odhovárali, Margita išla.
Stará striga, pačmaga, zmija, hétera, tá jej macoha. Čakala ju za jedným stromom. Keď videla Margitu ako hľadá cestu, zhodila ju z kopca priamo na skaly k Váhu. Celým Strečnom sa zaliala tmavá, sychravá noc.
Ježibaba týmto skutkom dúfala, že si získa srdce švárneho šuhaja. Nestalo sa však. Juraj prehľadal celé Považie, ale milú nenašiel. Strige sa vyhýbal ako všetci dedičania. Dobre vedeli, čo sa udialo. Červivé ruky starej príšery sa menili a vyzerala stále hrozne.
Dlho nemala tá potvora žiadnu návštevu, až jeden večer. Zjavil sa jej duch Margity, ktorý ju začal strašiť. Ďalší večer prišla Margita zas a macocha sa nevedela vyspať.
Macocha starla, zomierala za živa. Mala samé vidiny a začalo ju i svedomie hrýzť. Ľudia jej nepomohli, stránili sa jej ako sa len mohli. Nemala už nikoho a preto skočila do Váhu tiež. Blízko miesta, kde sotila svoju nevlastnú dcéru. I skaly boli opäť namaľované krvou.
Dodnes si Strečno si spomenie na povesť, najmä pltníci. Keď je búrlivá noc pri Váhu, nájdeme Jurka ako stále hľadá svoju stratenú milú. I macochu, ktorá utopí pltníkov. Zloba sa z nej nevytratila.
Časom skalu Besná rozstrieľali, aby sa zmenšilo nebezpečensvo plavby pltníkov. Ale povesť hovorí, že Besná a Margita budú postrachom všetkých pltníkov, pokiaľ sa macochina zloba neupokoji. Až potom sa obe skaly prepadnú a koryto Váhu sa uvoľní.
Zdroj: Jura, František. Pověsti slovenských hradů a zámků.Praha : Columbus, 2005. 638 s. ISBN 80-7249-202-0.
Pozrite si: http://www.databazeknih.cz/vydane-knihy/frantisek-jura-67466
