Deduško Večerníček a jeho chalúpka

Autor: Martin Šuraba | 18.1.2016 o 23:10 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  681x

Zasnežený január v meste. Raz sneží, potom príde ľad, všetko sa roztopí a napokon opäť príde sneh. Klasické počasie veľkomesta. 

Ono, január v Prahe je niekedy ako jeden môj výlet pred štyrmi rokmi. Boli sme v Liberci, potom sme sa stratili v nejakom lese a brodili sa snehom. Mal som pocit, že som spoznal tie štádia zúfalstva, o ktorých som len počul alebo čítal. Idete po snehu a zapadnete.

Prvé štádium: Rehocete sa ako pri vtipoch Andera z Košíc. („Detičky, na čo sa to hrajete?“ „Na otecka a mamičku.“ „A čo ten vlčiak?“ „To švekra.“)

Druhé štádium: Preklínate všetko možné a nadávate na všetko.

Tretie štádium: Ste ticho. Prekonali ste všetko, už ste takí unavení, že ani nadávať nechcete.

Keď sme vtedy prešli do dediny, vedeli sme, že potrebujeme teplú polievku.

A takto nejako by som charakterizoval január v Prahe. Ono je to ako s Martinom a Katarínou. Raz je niečo na ľade, druhé na blate a strieda sa to. Po takom dni nás zohreje nejaká teplá, slepačia polievka. (Až som zacítil jej vôňu a uvidel dym.)

Dnes som tú teplú polievku mal. Nie tú ozajstnú, ale trochu inú. Po celom takom zamračenom, chmuravom, studenom dni, som objavil túto fotografiu. Vtedy pre mňa všetko prestalo existovať a videl som Deduška Večerníčka ako kŕmi svojho psa.

Večerníček a tá úvodná zvučka. Pre mňa osobne, táto úvodná zvučka je niečo ako otvorenie sa do príbehu. Deduško tam zájde, prejde svoju jabloň a vďaka nemu zasvietia hviezdy. Psisko je geniálne, raz otvorí jedným okom, potom druhým a je šťastné, že jeho pán vstal.

Koľko sme sa tej zvučky napočúvali? Koľko vlastných príbehov v hlave sme si vytvorili? Vlastne môj najobľúbenejší večerníček pochádza práve z tejto zvučky. Je to rozprávka Jozefa Pavloviča o Deduškovi Večerníčkovi. Veľmi pekná rozprávka pre deti, ktorú narozprával Július Pántik.

Keď som videl tú fotku, pospomínal som si na rozprávky:

Čertík Lucifuk: (Rozpráva Jozef Kroner.) Tu inak milujem Lucifukov pohľad, keď si pustí walkman.

Vták Gabo: (Neviem kto vymyslel túto rozrpávku, ale ja by som mu dal Nobelovu cenu za literatúru. Je to geniálna ikona humoru, takej tej detskej hravosti a figliarstva.

Jurošík: Kto iný by mohol dať jemu hlas ako Stano Dančiak? Geniálny návrat do detstva, tá jeho drevená krava a nešťastný zemepán.

Macko Uško: Veru, Michal Dočolomanský a jeho hlas prasiatka. Keby mi niekto povedal, že ako malý chlapec som nevedel ísť spať bez hlasu prasiatka, celkom by som mu veril.

Budík Budíček: Veru, toto som si vždy chcel púšťať v škole. Asi som čakal, kým zazvoní.

O ďalších obľúbených by sa dalo spomínať. Spomeniem tak narýchlo ešte: Klinček a Maťo (inak, tu je úžasná hudba), Ako zajac prekabátil lenivého horára, Katka a Strapáčik a jej česká verzia a mnoho, mnoho ďalších.

Napíšte mi o svojich obľúbených večerníčkoch.

PS: Viac inšpiratívnych fotiek nájdete tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?