Futbalové lístky

Autor: Martin Šuraba | 18.2.2016 o 22:14 | Karma článku: 3,06 | Prečítané:  398x

Jedno augustové popoludnie som strávil v Aide na Poštovej ulici. Ujo zmrzlinár sa škeril svojim typickým smiechom a sadol si k nám. Povedal nám príbeh o dvoch futbalových chlapcoch.

Bolo to obdobie, keď sa mladý Sándor Grosschmid napchával zmrzlinou, spolu aj s Ilonou Matzner. Celé Košice voňali štipľavými klobásami, pikantným perkeltom a po Hlavnej ulici ešte nechodili električky.

Ľudia chodili po Hlavnej ulici, mysleli na Urbana a nosili klobúky. Páni nosili klobúky a dievčence úsmevy. Toto sa inak nezmenilo. Musím pripustiť, že Košice si dodnes uchovávajú tú gentlemanskú atmosféru. Je to mesto zmrzliny, prechádzok a najväčšieho námestia na sveta. Staromestský šarm si mesto so sebou udržiava odkedy vzniklo.

(Pripúšťam, že to uznávam ku všetkej skromnosti a láske k iným mestám. Môj názor je veľmi objektívny, vedecky som na tom študoval. To, že som sa tam narodil, vyrastol a žil do svojich 23. rokov, to nemení nič na fakte, že môj názor je rýdzo-vedecký, objektívny a vôbec nie je citový.) Ale poďme k príbehu.

Boli dvaja kamaráti, ktorí sa poznali z Dómu sv. Alžbety. Obom sa nechcelo počúvať Homíliu, i preto hľadali v novinách športové výsledky. Nenašli, preto na ďalšie sväté omše už nosili nejaké noviny, čo zhabali otcovi. Tajne si noviny vzali do nohavíc a potom jeden druhému ukazovali.

Chlap je zvláštna nátura. Keď niečo objaví, potrebuje to ukazovať svojmu dvornému druhovi. Okrem iného si to musí odkladať a nepúšťať k tomu nikoho. Pretože iba on vie, aký v tom má poriadok. (Ešte dobre, že ste neboli u mňa v práci.)

I jeden kamarát druhému nosili noviny a predstavovali si, aké by to bolo na futbale. Ako by to tam všetko ohmatali očami. Každého futbalistu, každé sedadlo, vypočuť si zvuky od fanúšikov, zacítiť sa do vône štipľavých párok a vrieskať tak hlasno, aby druhý nemohli odpovedať v škole.

Jeden z kamarátov sa volal Gyula a druhý Béla. Chalani sedeli pri oltári svätej Terezy. Občas sa zasnívali o futbale obaja. A tak ich v chráme zamkli.

„Segítség!“ ozývalo sa.

I neraz ich kostolník počul, dal im dobrého chleba a povedal. „Naposledy!“ Koľkokrát to bolo naposledy? Všetci už prestali aj počítať.

Huncúti vykročili domov a vymýšľali si nejaké historky. Isteže rodičia prišli na to, čo sa deje. Nemohli chodievať von, lebo okrem toho, že prišli neskoro domov, ešte aj kradli.

Rástli a stretávali sa spolu. Keď už boli väčší, chodievali do mestského parku. Tam si rozprávali príbehy o tom, aké by to bolo ísť na Majstrovstvá Uhorského vidieka. Živo si predstavovali, aké by bolo vidieť živú loptu. Takú, do ktorej kope skutočný futbalista.

Sledovali ako diví výsledky KAC Košice. Modlili sa, prosili rodičov, ale nie. Rodičia s nimi nechceli ísť. Stále im hovorili, že sa majú učiť, lebo skončia ako pastieri svíň. Ale chlapci sú chlapci.

Jedného dňa išli Gyulovi rodičia ku babke do Krásnej nad Hornádom a Bélov apú šiel rúbať drevo do Budkoviec. Chlapci mali už signály, čo a ako. Stretli sa pred futbalovým štadiónom. Oni dvaja a obrovský dav.

„Chlapci, máte lístky?“ ozval sa k nim jeden z tých pačmagovcov. Bol to jeden z tých, čo si nakúpil celý vagón lístkov a potom ich predával za desaťnásobok ceny.

„Nie.“ odvetil Gyula.

„Dám vám za dobrú cenu.“ povedal im.

No a chlapci sa dali nachytať. Posledné peniaze, čo mali našetrené, ba aj čmajznuté z otcovej kapsy, mu dali. Nie je krajší pocit pre chlapca v tom veku, ako keď si sám kúpi lístok na futbal.

A tak chalani šli na ihrisko, vytiahli lístky a dostali poriadne zaucho. Ono to nebol lístok na futbal, ale lístok do školskej jedálni. Aj to ešte možno z obdobia Márie Terézie.

To bolo plaču, to bolo náreku. A tak šli domov a mali pocit, akoby im niekto vzal vianočné darčeky.

Rástli a rástli, už futbal chodili aj hrať. Bolo to krajšie. Poznali futbalové pravidlá. Vedeli, že keď niekto kopne loptu do Hernádu, tak to nie je ofsajd, ale aut. Takisto vedeli, že rozhodca nedá červenú kartu nikomu, iba tomu, kto by mu odmietol naliať kúsok marhuľovice.

Až keď boli na strednej škole, tak sa dostali na futbalový zápas. Lístky im dal vyučujúci. Oni s tými lístkami ešte aj spali pod vankúšom. Dokonca sa v noci budili, či im neprišiel vziať nejaký zloduch lístky. Gyula by odprisahal, že sa zobudil na to, ako mu niekto vzal lístok a potom mal tú drzosť sa spýtať.

„Chlapci, máte lístky?“

A nastal veľký deň. Sobota, 14:30. KAC hral svoj veľký zápas. Gyula i Béla sa obliekli na futbal akoby išli do opery.

Došli na zápas a videli hráčov. Ohmatali si očami všetko. Ešte aj to, ako Šani kreslil čiary. (Krivo.) A tak sa hral zápas. Ten prihral tomu, ďalší onomu. Tí dvaja spočítali ešte aj to, že kto vyhral na auty. Dokonca v zápase boli dve penalty. Domáci jednu premenili, hostia kopli nad bránu loptu tak vysoko, že div nedoletela k rozhľadni Františka Rákociho.

Splnil sa im prvý veľký sen. Boli na skutočnom futbale. Hneď ráno prišiel Gyula za Bélom alebo naopak a rozpávali sa. Gyula nielenže ostal na obed, ale ešte mu aj večeru zohriali.

Pochopiteľne, že chodievali na futbal aj ďalej. Ibaže tam už spoznali tvrdosť a vulgárnosť medzi fanúšikmi. Poznali aj iné veci okolo futbalu a nikdy už nešli do postele s tým pocitom ako po prvom zápase.

Ten pocit sa im vrátil až neskôr. Keď išli do šenku a v krčme zistili, že drobné na pivo im čmajzli synovia, aby mali na prvý futbalový zápas. Toto sa asi nezmení nikdy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?