Július Satinský- Chlapci z Dunajskej

Autor: Martin Šuraba | 20.2.2016 o 18:23 | (upravené 11.3.2016 o 18:13) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  733x

V kulturológii existuje termín, ktorému hovoríme biografická spomienka. To znamená, že začíname rozprávať o svojej minulosti a spomienkach tak, ako sme to počuli od niekoho staršieho. (Rodičia, starší súrodenci, a podobne.)

Myslím, že to robíme viacmenej všetci o veciach a miestach, ktoré milujeme. I to je prípad jednej knihy o Bratislave. Autorom je Július Satinský. V knihe Chlapci z Dunajskej píše o Bratislave tak ako si ju obľúbil. A o tej knihe je aj tento blog.

Kompozične je kniha ladená na dve state. Jednou staťou tvorí akoby denník z rokov a druhú stať tvoria malé poviedky, fejtóny, útržky a akési poznámky, čo súviselo s ním a Bratislavou. (Najviac však s Dunajskou ulicou.) Predpokladám, že pri oboch statiach si budete robiť poznámky, alebo to čítať stokrát dookola.

Pán Satinský bol starý Prešpurák, ktorý svoje rodné mesto miloval. On píše ešte o Bratislave trojjazyčnej, kde ešte jazdila električka do Viedne, ľudia nosili klobúky a Bulhari predávali zeleninu. Cítiť u neho lásku k rodnému mestu. Rovnako ako napríklad, keď Sándor Márai píše o starých Košiciach. Tak ako je Prešporok trojjazyčný, tak nájdete v Máraiovi maďarské Košice plné štipľavých klobás, perkeltu a prechádzok po Hlavnej ulici.

V knihe Chlapci z Dunajskej nájdete rozprávačský talent a máte miestami pocit, že pri čítaní viet počujete jeho hlas. Dokonca aj vety sú formulované akoby ste počuli zmeny intonácie a jeho pohľady. (Napríklad ako tu.)

Pri čítaní knihy sa vám neraz stane nasledujúca situácia. Idete z práce, plný autobus a čítate knihu. Dávate pozor, ste zvedaví, potom zavriete knihu a dostanete taký záchvat smiechu, že si to prečítate ešte raz, či to je tam naozaj tak napísané.

Ako som naznačil, kniha začína denníkom z roku 1946. Spomína tam na druhú svetovú vojnu, na veci po vojne, ba aj na to ako začali bývať na Dunajskej ulici.

Postupne rozpisuje svoje zážitky zo škôl, o tom ako hrali futbal, ba aj o tom ako sa sánkovali. Nevynechané sú aj pasáže o tom ako jazdili po Bratislave vlakmi. Sú tam aj smutné veci, napríklad o komunistoch. Píše však o tom takým jedovatým úsmevom, že ani slovo sarkamuz sa na to nedokáže chytiť.

Napríklad, že komunisti prišeli hlásať o lepšej budúcnosti, ale tvárali sa ako Baránok Boží. Keď je už reč o komunistoch, veľmi komická je príhoda aj s jeho tatkom. On na schôdzach chrápal tak hlasno, že rušil jednotlivé referáty. Potom ho vyhodili zo strany.

Sympaticky spomína aj na svoj pohľad na komunistov s Milanom Lasicom. V roku 1961 vydávali spolu časopis Krivda. Uverejňovali tam mapu ZSSR a športové správy o vhru kosákom a kladivom. Naschvál vám nenapíšem, čo by urobili, keby ich načapali. (Mali to premyslené.)

V denníku sa dozviete trochu málo aj o vzťahu Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Odkedy dvojica existovala, čo vystrájali a ako sa spolu vyvíjali. Neskôr aj o tom ako mali svoje predstavenia v Brne. Ako zaviedli štúio a podobne.

Okrem spomienok, nad ktorými sa zasmejete, občas prichádzajú aj veľmi smutné veci. Píše o socializme s ľudskou tvárou a o tom všetkom, čo tu bolo a ako to bolo.

Rok 1971. Píše o jednom americkom emigrantovi, ktorý si dohodol stretnutie s príbuznámi v Budapešti. Kúpil si lístok vo Viedni na „raketu“ a po Dunaji sa dovalil až do maďarskej metropole. Ale Dunaj tiekol v roku 1971 cez Bratislavu rovnako ako dnes. Po desaťročiach sledoval emigrant z Ameriky svoje rodné mesto z paluby lode.

Kniha je popretkávaná takými vecami. Na jednej strane sa topíte v slzách a je vám smutno, otočíte stranu a príde časť o niečom takom.

Prišiel rok 1982 a všetci vieme, ktorá ikona socializmu nás navždy opustila. Píše o tom najprv veľmi smutno. Rok 1982 bol veľmi smutný, okrem Ivana Mistríka, zomrel aj Viliam Záborský, Andrej Plávka, Martin Gregor a Leonid Iljič Brežnev. Július Satinský sa k tomu vyjdaril tak, že od žiaľu k Leonidovi dostal taký žlčníkový záchvat, až divadlo museli na týždeň zatvoriť. Nie, nebolo to z jedla a pitia, ale od žiaľu k Brežnevovi.

Denník končí rokom 1989. V roku 1989 bol Július Satinský prvýkrát vo francúzskej reštaurácii. Cítil sa veľmi exoticky a ako predjedlo si dal banán v bryndzi. Tak ako celý národ, čakal na novú dobu demokracie.

Po denníku nasledujú akési malé poviedky alebo fejtóny, ktorým dal názov: Chlapci z Dunajskej ulice. Tam sa dozviete všetko možné. V poviedkach preberá stav Bratislavy po vojne, históriu Grasalkovičovho paláca, píše o svojom destve, o vzťahu k svojim kamarátom z Dunajskej ulice, ale aj o čučoriedkách, o tancovaní, randení, o deťoch a všeličom inom. Dokonca tu nájdeme aj tú časť, keď u nich býval Milan Lasica.

Svoje detstvo popisuje veľmi milo. S chalanmi chodievali na kúpaliská, hrali futbal, sánkovali sa, chodievali sa túlať po výletoch a zvláštnu pozornosť venuje vlakom. Ako malé chlapčiská chodili po Bratislave vlakom a cítili veľkolepo. Nastúpili na Malej stanici a odviezli sa cez Dunaj do Petržalky. Pozorovali Dunaj a kadečo iné. Zvedavé, chlapčenské oči.

Mimoriadnu pozornosť venuje akýmsi dejinám Bratislavy. Píše aj o histórii Dunajskej ulice, vraj si pamätá aj Ondreja III. Dokonca aj o tom, čo na Dunajskej ulici robila sovietska armáda. (Aj pri svojom druhom návrate.)

On sa o Dunajskej ulici vyjadruje tak ako Karel Čapek o svojej Studánke. Obaja svoje rodisko milovali, mali k nemu citový vzťah a to je dôvod prečo sa o tom tak pekne číta.

To je Július Satinský a jeho spoveď o svojom živote na Dunajskej ulici. Okrem toho, že je kniha skvelo napísaná, má biblioterapeutické účinky. Vlastne, rovnako ako jej autor.

PS: http://www.watson.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=481:fenomen-julius-satinsky-rozhovor-s-luciou-satinskou-pre-portal-qnove-zamky-a-okolie-1-as&catid=38:default&Itemid=58

Obálka: http://www.martinus.sk/data/tovar/_l/128/l128410.jpg 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?