Ľudovít Feld

Autor: Martin Šuraba | 1.3.2016 o 21:24 | Karma článku: 4,67 | Prečítané:  400x

Tento príbeh sa stal v budove jedného košického gymnázia. Pravdaže neprezradím v ktorom. Bol by som šťastný, keby to nerozprávalo len jedno gymnázium.

Jedna trieda mala za svojho triedneho učiteľa dejepisára. Bol to pokojný človek, chodieval stále v jednom svetri. Jeho manželka sa už na neho ani nehnevala, vlastne si aj zvykla. Nosieval si stále na desiatu čerstvý chlieb a poriadny kus slaniny.

Svojich študentov mal rád. Okrem nejakého historického prehľadu sa ich snažil naučiť to, k čomu má história viesť. História nie je len o bifľovaní dátumov, ona rozpráva príbehy. Stretli ste sa niekedy počas štúdia s niekým, kto mal k učeniu trochu iný prístup? Ten človek neprednášal, nediktoval, on jednoducho rozprával. Náš dejepisár bol presne taký.

Jednú vec nemohol naučiť svojich študentov, čo ho veľmi trápilo. Chlapci v istom veku života sa snažia byť zaujímaví a hlavne veľmi vtipní pred dievčatami. A ako hovorieval starý Harry Morgan, existuje istý rozdiel medzi humorom a imbecilitou.

Trápilo ho to, vnútorne bolelo, nebol s tým spokojný. Vyčítal si to, prenasledovali ho v noci nočné mory. Budil sa zo sna a považoval tento svoj problém ako nejaké zlyhanie. Pretože, čo je to za učiteľa, keď deťom toto nevie vtĺcť do hlavy.

Mal kamaráta, ktorý mu požičiaval knihy Móra Jókaiho, Kálmana Miksátha a Ela Šándora. Stretávali sa pri kaplnke svätého Floriána. Popíjali jeden dúšok za druhým v budove, kde sa v roku 1885 začala éra rodiny Baurnéblovcov. Ak existuje osobnosť v Košiciach, ktorá by si zaslúžila úctu, je to jednoznačne Konštantín Baurnébl.

„Sluchaj Feri, ja neznam, co s totima dzecma robic.“ rozhovoril sa učiteľ.

„A co še stalo?“ počúval ho chlapík.

„No, znaš jak ja som na tom zo židmi.“ povedal, dopil dúšok a usmial sa.

Nebola úplná náhoda, že chodievali do mestského pivovaru. Ani to, že sa učiteľ dejepisu zaujímal o ťažký osud rodiny Baurnéblovcov. Skrátka a dobre, učiteľ dejepisu mal k židovskej kultúre takú neuveriteľnú úctu, že považoval za svoju svätú povinnosť, správať sa k ním slušne. Bolela ho história, ktorá sa počas šiestich rokoch tak krvavo preliala. Preto aj nenávidel vtipy o koncentračných táboroch.

„Ta jak i ja. Konštantín bi bul na nas hrdi.“ vravel chlapík.

„Tote šaľene dzeci majú britki humor o koncentračnich táboroch. Znaš jak to.“ hovoril učiteľ.

„Znaš co, pošli ich za mnou do galerie. Daco vimišlime.“ šibalským úsmevom mu povedal Feri.

Jedného dňa sa spýtal učiteľ chalanov, či by im nevadilo, keby zašli do galérie. Potrebuje poslať nejakému známemu niečo. Samozrejme, že ich šlo, čo najviac. Osem chalanov a jedna obálka.

Prišli do galérie, kde ich privítala výstava. Volalo sa to: Eugen Krón a jeho žiaci. Boli tam obrazy, ktoré na študentov pôsobili všelijako. Najviac sa im zarezal do krvi Motív z koncentráku. Na vlastné oči videli v obraze, čo boli koncentračné tábory zač.

Boli z toho takí vydesení, že im spadla obálka na zem a videli tam aj jeden odkaz. Pochopili. Tá obálka nebola pre nikoho, bola pre nich. Keď zvdihli papiere, bolo tam napísané jedno meno. Lájoš báči. Na druhej strane bolo napísané jeho skutočné meno: Ľudovít Feld.

„To nemôže byť len tak. On v tom koncentračnom tábore musel byť!“ vravel jeden chlapec.

„Práve, veď toto nenakreslí hocikto. V tých pohľadoch bolo cítiť ako tam ľudia trpeli.“ hovoril ďalší.

Nenaspali toho chalani. Chceli vedieť viac a tak sa pýtali, či ho nepoznajú. Ľudia o ňom veľmi nevedeli a tak boli chlapci zúfalí. Rozhodli sa teda, že pôjdu do Forgáčového paláca, lebo tam vedeli všetko. Nečudo, však to je knižnica.

Dozvedeli sa o živote a diele Ľudovíta Felda. Rozplakali sa, keď videli, čo Lájoš báčimu nadelil jeho životný osud. Hneď ako sa stretli so svojim učiteľom, vedel všetko. Stačilo sa na nich pozrieť.

Takto končí príbeh o spoznávaní veľkého umelca, na ktorého sme skoro zabudli. Nebudem prezrádzať, aký bol život Ľudovíta Felda. Vyhľadáte si to sami.

Napíšem len toľko. Ľudovít Feld sa narodil 19. marca 1904. Je pochovaný na židovskom cintoríne v Košiciach. Židia nezapaľujú sviečky, pokladajú na hroby kamienky. Budem rád, pokiaľ na ten hrob nepôjdem položiť kamienky sám.

PS: https://www.youtube.com/watch?v=VNQ48dVZKfE

PPS: http://www.webumenia.sk/autor/2517 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?