Prečo začínam pri písaní článku Jozefom Miloslavom Hurbanom? Pretože ono to tak trochu súvisí práve s Hurbanovcami a tak trochu aj s Jurkovičovcami. (Vlastne trochu viac, pretože Anička Jurkovičová bola jeho manželka.) Porozprávajme si príbeh tejto rodiny. Vlastne, ono to bude viac príbehov.
V roku 1817 sa v dedine Beckov narodil Jozef Miloslav Hurban. 6. apríla v roku 1824 sa narodila učiteľovi Samuelovi Jurkovičovi dcéra Anna. Bolo to obdobie národného obrodenia a súčasťou toho vznikali a zveľaďovali sa aj ochotnícke divadlá. Išlo o akúsi formu osvety. Ženské postavy hrali chlapci. Ale jednej žene sa splnil ochotnícky sen.
Anička Jurkovičová v ochotníckom divadle vyrastala. Jej otec divadlo podporoval, ba dokonca ho aj sponzoroval. Aničke sa splnil sen a v roku 1841 už debutovala v divadle so štúrovskými študentami. Jej krása bola nezabudnuteľná a nejeden mladý muž sa stal pytačom. (Janko Francisci ju dokonca odmietol a pre Samuela Štúra to bola láska platonická.)
Zamilovala sa do Jozefa Miloslava Hurbana, kde to nemalo ľahký začiatok. Vieme ako sa Ľudovít Štúr vyjadroval o ženách a o národe. Resp. čo očakával od svojich spolupracovníkov. I preto svadbu Hurbana s Aničkou Jurkovičovou nazval Hurbanovým pohrebom. (Mimochodom, Hurbanovci mali úžasné rodinné zázemie, práve u nich sa plánovala revolúcia, dohodli sa Nitrianske žiadosti a aj spisovný jazyk.) Mali spolu niekoľko detí, vrátane Svetozára Hurbana Vajanského, významného spisovateľa v období realizmu.
Zaujímavosťou je aj to, že ich dcéra Božena porodila syna, ktorému dali meno Vladimír. Je to básnik Vladimír Roy, ktorý okrem iného preložil aj slávnu báseň Havran.
Skrátka a dobre, keby sme sa hrabali ďalej v rodokmeni Hurbanovcov, došli by sme do obce Gajary. V roku 1924 sa tam narodilo dievčatko, ktorej dali meno Tereza. 22. júna 1924 sa narodila Tereza Hurbanová, významná slovenská herečka.
Zo Záhoria sa poberme na Kysuce. 20. marca 1924 sa v Staškove do rodinyželezničiara Kronera narodil chlapec, ktorému dali meno Jozef. (Ten dom rovno.) Pochádzal z dvanástich detí, potom sa vyučil v Trenčíne, ale už od mala ho to ťahalo k divadlu.
Jozef Kroner a Terézia Hurbanová sa spoznali v Slovenskom komornom divadle, v Martine. Zamilovali sa a napokon sa aj vzali. A tak sa do rodina Hurbanovcov rozrástla o Jozefa Kronera.
Nebudem písať o tom, aký veľký to bol herec. Samozrejme, asi všetkým nám prebehnú mysľou filmy ako Kubo, Mišo, Sváko Ragan, Rysavá Jalovica, Tisícročná včela a mnoho iných. Isteže aj vojnové filmy ako Polnočná omša, Vláčik do stanice víťazstvo a Obchod na korze.
Okrem toho, že Jozef Kroner bol hercom, písal aj knihy. Prečítal som si knihu, ktorú napísal on. Volá sa „Herec (nielen) na udici“. Názov je presne jeho, on miloval rybárčenie a všetky veci s tým spojené. Dokonca si robil aj sám mušku. Keby sme boli na akademickej pôde, dovolil by som si povedať, že do rybárskej terminológie priniesol termín „Tera-muška“. (Isto viete, čo vystrojil tento lagan svojej manželke.)
Knihu si jednoznačne kúpte, alebo požičajte v knižnici. Čaká vás nádherný rozprávačský talent majstra.
Čo priniesla kniha mne? Dozvedel som, čo herca nádherne sprevádzalo a dotváralo počas života. Ono je to viacmenej celé o jeho očiach. Tie jeho nádherné, zvedavé oči. Hltal očami ľudí, skúseností, životné radosti, ba aj strasti.
Kniha začína tým, že potrebuje odbehnúť z Martina domov na Kysuce. Ide o spomínanie všetkého toho, čo na Kysuciach zažil. Od útleho detstva, cez rybárčenie, Tera mušku, až po samotný život na Kysuciach.
Mne sa tam hrozne páčila príhoda o mačke. Kronerovci mali mačku, ktorá každého škrabala. Bola to veľmi zlá mačka. Inými slovami mala besnotu. Deti sa dostali do parazitologického ústavu, kde sa otec Jozefa Kronera vyznamenal svojou obdivuhodnou fantáziou. Spýtal sa okoloidúceho pána ako sa dostanú do parazitologického ústavu. Reku, deti majú besnotu. „A tento – ukázal na mňa, - pohrýzol mačku a tá na tretí deň zdochla.“ (Kroner, 1974)
Našiel som si v knihe hrozne veľa situácií, kde som už dopredu vedel ako sa Jozef Kroner zachová. Keď ste videli film „Vláčik do stanice víťazstvo“, tak viete ako som tú knihu vnímal. Pre mňa tam boli situácie, kde som si vymaľoval Jozefa Kronera ako človeka, čo dáva pomocnú ruku kedykoľvek. Je to pre mňa taký rozprávkový deduško, ktorý zbiera známky, zalieva si čaj, pozerá sa ako sneží a robí halušky s tými najmastnejšími škvarkami na svete. Na druhej strane je to huncút s rožkami malého čerta ako jeho Lucifuk. Lucifuk, Lucifuk, čo ja som sa ťa nahľadal. Ešteže existuje Youtube.
V knihe je pasáž o tom ako Jozef Kroner chodil nakupovať zeleninu na centrálne trhovisko. Bolo mu ľúto záhorackého cigána, ktorý tam predával huby. Tie od neho nakoniec kúpil, hoc boli červivé. Keď som čítal tú časť, mal som pocit, že on sa očami pozeral na ľudí ako na svoje javisko. Akoby hral to svoje životné divadlo medzi ľuďmi a počúval ich.
Keď sme už pri divadle, ja mám z neho pocit, že on to divadlo doslova študoval. On mi prišiel ako herecký Matej Hrebenda. Živo si ho predstavujem ako chodí pomedzi ľudí a študuje ich život. A toto všetko dáva do divadla. Jeho vzťah herca k divákom bol taký, aký som našiel iba pri máloktorom hercovi. Tak ako Čapek píše o novinách, že písať články je ako sádzať chleba do pece, tak mi Jozef Kroner prišiel ako herec. On nehral preto, lebo to bola len jeho práca. Na ňom skutočne cítiť, že to jeho herectvo bolo poslaním. Jeho divadlo, on akoby vybral ten chleba z pece a ľuďom ho odkrajoval pri predstaveniach.
Martinské divadlo má určite studnicu hereckých príbehov. Našiel som v knihe jeden divadelný príbeh, ktorý sa pokúsim parafrázovať. Jeden veľkonočný pondelok sa kamaráti posadali a šli olievať. Inými slovami, stiahli nejakú tú fľašu pálenky. Čo sa však nestalo? Jozef Kroner mal večer v divadle hrať, na čo predtým zabudol. Do divadla ho hodili kamaráti na aute, pri tej ceste zrazili kozu, ale to nie je dôležité. (Pre veľmi zvedavých, koza zdochla.) Tak prišiel do divadla, hral ako hral a hrozne sa bál, čo mu povie inšpicient. Inšpicienta sa tam báli všetci, dokonca mu hovorili „Najväčší v Európe“. Po predstavení prišiel za ním inšpicient a Kroner už videl katastrofálne scenáre. Bál sa, že si už v žiadnom divadle nezahrá. Prísny pán ho však pobuchal po pleci a povedal mu, že hral ako malý boooh. Zrejme pán inšpicient oblieval výdatnejšie ako pán Kroner.
Krásne pasáže sú aj o tom, keď sa náš obľúbený herec učil hrať balet. Ale o tom, čo všetko svojej učiteľke robili, o tom si prečítate. Neprezradím vám to, ani to, že ich spolužiaci z baletu boli šesť až sedemročné talenty.
Poďme k rybám, pretože rybárčenie Jozefa Kronera sprevádzalo celý život. Mne sa tam hrozne páčila tá časť, keď išli na rybárske preteky. On to popisoval nádherne. Celú tú atmosféru, ako robil cesto, ako sa po Bratislave túlal s celým rybárskym náradím, až po to koľkých ľudí tam stretol. Potom tam prišiel nejaký chlapík, čo prišiel na rybárske preteky prvýkrát. Nakoniec aj vyhral a tá poviedka mi prišla hrozne milá. Dodala mi chuť prísť tiež na rybárske preteky, sadnúť si a rozprávať sa s ľuďmi o všakovakých veciach.
Počas svojho rybárčenia stretol veľmi zaujímavých ľudí. Veľmi milou poviedkou je aj poviedka Robinson, kde Robinson rozpráva svoj príbeh a vzťah so zaťom. Z ľudí, ktorých stretol, spomeniem aj jeho švagra zo Záhoria. Pobavilo ma a potešilo. (O tom, na koľko vín som dostal počas čítania chuť, nebudem písať. Neviem, či viem do toľkých cifier počítať.)
Nielen o ľuďoch písal, ktorých stretol. Do jeho života vstúpil Esenc. Esenc bol pes, ktorého mu poslali z Prahy. Bolo to pre učenie sa scén vo filme Obchod na korze. Mal to so psom ťažké, o čom aj píše. Dozvedel som sa aj o tom ako sa v Sabinove natáčal film a čo mu Esenc povystrájal počas natáčania.
Keď sme pri tom filme, mal s ním veľa úspechov. (Pochopiteľne, že v zahraničí.) I tomu venoval jednu poviedku, kde bol s Idou Kamińskou v Paríži. Poviedka sa volá Ščenšče. Opäť tam ukázal svoj rozprávačský talent a láskavý humor.
Na záver dodám, že sa autor vyjadril aj k priazni obecenstva. Má tam tri príbehy, o Záhorí, o Orave a o východe. Bolo to veľmi milé, nasmial som sa tam. Všetci ho milo pohostili, o každom sa vyjdroval s úctou a láskou.
Taký bol Jozef Kroner a taká bola aj kniha „Herec (nielen) na udici“. Písaná s láskavým humorom, ľudskými problémami, chybami a akýmsi optimizmom. Prečítajte si ju, bude sa vám páčiť. Myslím si, že ju zoženiete po antikvariátoch a kníhkupectvách. Aj v Martinuse ju majú.
Dodám ešte bibliografický odkaz:
Kroner J., Herec (nielen) na udici. Bratislava : Európa, 2009. ISBN 9788089111466. 144 s.
Ďalšie odkazy:
O Aničke Jurkovičovej: http://dikda.eu/anicka-hurbanova-jurkovicova/ (mimochodom, klobúk dole pred tým portálom, čo robí naša národná knižnica.)
Divadlo v Martine: http://www.divadlomartin.sk/
Náučný chodník Jozefa Kronera: http://www.regionkysuce.sk/sk/sportove-moznosti/pesie-trasy/390-naucny-chodnik-jozefa-kronera
Film, ktorý si zamilujete: http://www.csfd.cz/film/52985-navraty-k-hereckym-legendam-jozef-kroner/komentare/
Radosť zo života: https://www.youtube.com/watch?v=tk-C6AnCw3Y
Databázy Slovenského filmového ústavu: http://www.skcinema.sk/arl-sfu/sk/vyhladavanie/?src=sfu_un_cat-0,sfu_un_cat-1,sfu_un_auth
Spolok rodákov Jozefa Kronera: http://kroner.sk/profil/
Jozef Kroner na webe umenia: http://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.UP-DK_4331
