Kálmán Mikszáth - Slečna zo zlata

Autor: Martin Šuraba | 15.3.2016 o 15:26 | (upravené 15.3.2016 o 17:43) Karma článku: 4,24 | Prečítané:  448x

„Pani, keby si čerti boli raz v pekle zmysleli, že postavia mesto, akiste by bolo bývalo také ako Banská Štiavnica.“ (Kálmán Mikszáth)

Ako už úvodná veta napovedá, poviedka sa začína odohrávať v Banskej Štiavnici. Ono to nie je len mesto permoníkov, baníckých povestí, zlatých rún a vodníkov v tajchoch navôkol. Je to mesto, kde už v lesoch cítiť nádych histórie. Dnes to ale nebude o škriatkoch a runách, ani o banských povestiach. Dnes to bude o poviedke z 19. storočia.

Poďme sa trochu vrátiť v čase do obdobia, kedy Alexander Petrovič a Andrej Braxatoris boli spolužiaci na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. (Literárny svet ich pozná trochu inak; Sándor Petőfi a Andrej Sládkovič.)

Kraj okolo Banskej Štiavnice bol pre maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha inšpiratívny. Narodil sa v obci Sklabiná, ale rovnako ako spomínaní básnici, i on navštevoval evanjelické lýceum. Napísal nejednú prózu, najznámejšia pre nás je Dáždnik svätého Petra z roku 1895.

Prečítal som si jeho poviedku Slečna zo zlata, ktorá sa odohráva v kraji pod Sitnom. Ono je to písané príbehom a zároveň populárno-náučným štýlom. Mnoho vecí sa dozviete o Banskej Štiavnici a okolí. Charakterizuje to prostredie veľmi nenásilným spôsobom. Miestami som mal pocit, všetko nechať tak, zavrieť si oči a vymýšľať si vlastný príbeh o meste spod Sitna.

Maľuje krajinu písmenami a do toho necháva postavy na obraze, aby začali rozprávať svoj príbeh. Keď sme pri písaní samotného príbehu, prišlo mi to ako jeden žurnalistický žáner. Poznáme v žurnalistike termín, ktorému hovoríme causerie. Ide o žáner, ktorý má vyvolať debatu. Pri čítaní tej poviedky chcete s autorom komunikovať. Skočiť mu do reči, niečo sa ho spýtať, ukázať mu svoj pohľad na vec a vidieť jeho chápavé oči, ktoré vám odpovedia na vaše otázky.

O deji veľa neprezradím, snáď len o tom, že ide o lásku. Je tam otec, ktorý nechce dopriať svojej dcére, aby sa vydala. Sú tam nejakí pytači, nejaká jej kamarátka, ktorej sa zdôveruje a ešte pár drobností. Však si prečítate koho si ona vyberie a čo všetci vykonajú.

Charakter postáv Mikszáth neopisuje. Nechal ma spoznávať svoje postavy prostredníctvom toho, čo vykonali. Občas pre ilustráciu svojej postavy použije nejaký príbeh, ktorá to vhodne charakterizuje. Fascinujúce je, že to stihol vtesnať do sotva 20 stranovej poviedky.

Poviedku odporúčam každému, kto ma chuť na staršiu slovenčinu. (Prekladateľ sa vybláznil na archaických výrazoch, starých pomenovaniach a jazykovosti starej Štiavnice.) Ak by som mal charakterizovať slovosled, povedal by som, že ide o niečo ako „šľachtický slovosled“.

Je to písané jednoducho, nenáročné. Ja som sa pobavil, zasmial, niečo som sa naučil a začal som chápať odkiaľ si jeden môj obľúbený spisovateľ pestoval slovnú zásobu. Pokiaľ vám môžem odporúčiť, kúpte si pred čítaním poviedky minimálne dve chladené desiatky. (Predsa len, atmosféra horúčavy pred búrkou je tam vykreslená skoro celým dejom.)

Zoženiete to v antikvariátoch, knižniciach, možno aj kníhkupectvách. Hľadajte to pod menšími prózami.

Bibliografický odkaz:

MIKSZÁTH, K. Dáždnik svätého Petra. Posledný hradný pán a iné. Bratislava : Tatran, 1979. 444 s.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?