Sándor Márai - Košická pochôdzka

Autor: Martin Šuraba | 3.4.2016 o 15:06 | (upravené 4.4.2016 o 12:50) Karma článku: 7,05 | Prečítané:  2329x

V poslednej dobe ma veľmi potešilo, že som sa dostal ku knihe, ktorú som dlho hľadal. Napísal ju Sándor Márai a má názov Košická pochôdzka. Poďme sa spoločne poprechádzať tým milým mestom.

Aké boli Košice Sándora Máraiho? Nebudem tu písať o chlapoch v klobúkoch a dámach v slnečnicových šatách. Ani o zmrzlinách, košických cukrárňach, raňajkárňach, všetko si ukážeme na jednom zdigitalizovanom projekte. (Keby ste v tom nevedeli vyhľadávať, napíšte mi email, vytvorím postup a pošlem vám.)

Sándor Márai sa narodil v roku 1900 a napísal mnoho kníh, v ktorých nikdy nezabudol na svoje rodné mesto. Mesto zvonov, nesmrteľného Urbana a usmievajúcich očí. Keby ste mali nedostatok pekných očí, ktoré sa usmievajú, navštívte Košice. To bola jedna z najkrajších vecí na svete, až do doby, kým nevymysleli pistáciovú zmrzlinu.

Kniha Košická pochôdzka začína na letisku v Budaörsi v roku 1940. Sándor čaká na letisku a teší sa, že ide pozrieť svoje rodné mesto. Keď ste niekedy čítali Saint-Exupéryho knihy o lietaní, prídete si na svoje. Mne kniha začala pripomínať Zem ľudí. (Mimochodom, nádherná kniha.)

„Tento mladý dôstojník bol už trochu akoby zduchovnený a zároveň dokonalý vojak, no popri tom, a predovšetkým, to bol letec, ponahľajúc sa do služby. So sebou si do nebies odnáša svoju malú tašku, tak, ako si železniční výpravcovia nosia do službu tú neveľkú aktovku s uchom zo surovej bravčovej kože a v nej vychladnutú jablkovú štrúdľu a detektívku.“ (Márai, 2000, s. 16)

Začal som to čítať s veľkým záujmom a radosťou. On okrem spomínania na Košice veľmi rád filozofuje o niečom. Vzhľadom na to, v akej situácii bola stará Európa, ani sa mu nedivím. Dalo by sa povedať, že miestami je kniha veľmi citová, spomienková. Keď sa vrátil do Košíc na jeden deň, cítil akúsi zodpovednosť a nejakú kontrolu nad svojim mestom.

Prišlo mi to ako keď pán Karas našiel v Čapkovej poviedke starú truhlicu po 50. rokoch, kam si kedysi odkladal s Lojzíkom známky.

Keď Márai písal v knihe svoje filozofické zamyslenia sa, myslel som práve na Karla Čapka a jeho novinárčinu. Márai sa pýtal, hneval sa, kritizoval sám seba. Čo mohol spisovateľ urobiť preto, aby zabránil tomu, kam sa Európa v tom veku dostala. Presne tieto isté otázky si kládol aj Karel Čapek vo svojej žurnalistickej tvorbe 30. rokoch.

Sándor Márai sa ubytoval v hoteli Európa. Áno, tá Európa pri moste do mestského parku. Vybral sa odtiaľ na svoju pochôdzku. Tu mi prišla pasáž, s ktorou sa veľmi rád podelím.

„Hltám toto povetrie ako dieťa materinské mlieko. Obsahuje príchuť prvých životných pocitov. Mesto je o tejto rannej hodine vyumývané, nažehlené, učesané ako vážený úradník po raňajkách, keď sa poberá do úradu. Milé mesto, moje najmilšie.“ (Márai, 2000, s. 41)

Tak som sa vybral so Sándorom Máraiom na precházdku až do najmilšieho lesa na svete. Prišli sme (on električkou, ja pešo. Predsa len, v dnešnej dobe tam už električky nejazdia.) Je to Čermeľské údolie so svojim vnútorným bohatstvom. Dnes tam už jazdí Detská železnica, ktorá toto údolie okrášlila. Myslím, že koncom 19. storočia tam vytvorili turistické chodníky. Smerom z Čermeľa na Alpinku, Bankov, na Jahodnú, ale dodnes si to údolie vytvorilo tú nádhernú atmosféru nepoznaného a tajomného.

Čermeľ je presne to miesto, kde človek cíti vôňu lesa. Na lúkach tancujú víly, žije tam isto nejaká rodina v lese, cítiť tam kúzlo prírody. Môj Čermeľ. To je miesto, kde som sa prvýkrát previezol historickým vláčikom. Tu som chytil prvýkrát v živote dievča za ruku, tu som sa chodil bicyklovať. Na toto miesto som myslel, keď som čítal o zbojníkoch v lese, na slnečnicové šaty i na voňavé lúky.

Pre mňa je Čermeľ údolie ríbezľovej zmrzliny, voňavého sena a zapadajúceho slnka. V Čermeli bývali ľudia a vždy som túžil sa prejsť po tom údolí a zavoňať z chalupy tú nádhernú chlebovú vôňu. Na toto všetko som si spomenul, keď Márai písal o Čermeli.

„Tento les bol jednou z najkrajších vecí, ktoré som dostal od života.“ (Márai, 2000, s. 55)

Nechajte sa kochať pocitmi Sándora v tomto lese. Keď vám bude najhoršie, zájdite do toho lesa a ovoňajte smreky.

„Nehádaj sa, ale tvor! Podeľme si úlohy: polemiku prenechaj zbabelcom alebo tým, čo nie sú schopní tvoriť. A občas sa pozri hore, na smreky.“ (Márai, 2000, s. 79)

Z lesa sa poberáme inam, na cintorín. Rozália a jeho stretnutie sa s rodinou. On sa im prihovára, zdôveruje sa im, čo ho trápi. Rozpráva im o Paríži, o vojne a o svojom poslaní. Pretože byť spisovateľ, to je akýsi učiteľský spôsob života. On sa však bojí, že ako učiteľ pred celou Európou sklamal. Je sklamaný z toho, čo a ako všetci robia. Preto prišiel k svojej prísnej babičke, aby sa jej zdôveril.

„Všetci žijú vo mne. S vychádzkovou palicou v ruke kráčam pomedzi ich hroby tak podomácky a roztržito, ako keď sa človek vo svojom byte prehŕňa v zásuvkách medzi starými vecami.“ (Márai, 2000, s. 81)

Vari najkrajšia časť knihy je o tom, keď prichádza do mesta. Pamätá sa na starého mäsiara, obuvníka, odlievača sviečok a aj na dom, kde bývali medovnikári.

„Toto tu je dom mäsiara pána Cséciho, čo vyrábal najlepšie jaternice a ovar v okolí. ...V okolí? Len neskrbli chválou, keď privolávaš svoje najkrajšie spomienky. Jaternica a ovar pána Cséciho boli najlepšie na celom svete. Najmä jaternica nastudeno, k raňajkám, v zime po Ondrejovi, keď sa už vo všetkých peciach predmestských domov rozhorelo raždie, vo dvoroch opaľovali prasce a v izbách vnútorného mesta vykúrených bukovým drevom podávali k raňajšiemu čaju ovar a studenú korenenú hurku pána Cséciho. Áno, toto boli raňajky, tie naozajstné...“ (Márai, 2000, s. 91)

Nuž, je to nádherné čítanie spomienok, filozofických úvah a lásky k rodnému mestu. Čaká vás čarovná pochôdzka, kde si budete chcieť pozrieť každé miesto a pohladiť ho. A to som ešte schválne vynechal tú časť, keď hovorí o košických pamiatkach.

Čo ma potešilo najviac, bolo to, že Sándor Márai šiel na pivo do Levočského domu. Priznám sa, že aj ja tam rád chodím na pivo po podobných prechádzkach. Preto tam budem chodiť ešte radšej.

O tom všetkom je Košická pochôdzka. Nie je to len jeho pochôdzka, je to aj o nás, o Košičanoch. O meste, do ktorého sa všetci tak radi vraciame a ktoré milujeme.

Keď to dočítate, choďte na pivo do Levočského domu. (Keď sme pri ňom, nevynechajte ani moju najobľúbenejšiu kaviareň v meste.)

Knihu zoženiete v knižniciach. (Je beznádejne vypredaná a ktovie či sa vytvorí nejaké nové vydanie.)

Bibliografický odkaz:

Márai, S. Košická pochôdzka. Košickí mešťania. NAP KIADÓ : Dunajská Streda, 2000. 219 s. ISBN 80-85509-83-0.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?