Trochu o vlakoch a búrkach

Autor: Martin Šuraba | 8.4.2016 o 14:49 | Karma článku: 3,32 | Prečítané:  394x

Začal som čítať Vraždu v Orient exprese. Milujem vlaky, cesty a akýsi spôsob toho všetkého túlania sa. Spomenul som si na svoje pocity pred cestou vlakom.

Predpokladám, že nie som jediný človek, čo má podobné pocity. Predstavme si taký piatok poobede, keď človek cestuje domov. Dôjdem na stanicu a mám nejakých 20 minút do odchodu vlaku. Tu si zájdem kúpiť noviny, dostanem chuť na langoš s cesnakom a syrom, prípadne na chleba so šmaľcom. Prihovorí sa mi starší rušňovodič a rozpráva. Tu príde upratovačka, nejaký človek sa spýta ako sa dostane do Viedne a podobne. Vlakové stanice nie sú len zastávky, je to akási križovatka ľudskej komunikácie.

Stokrát sa popozerám na hodiny, dôjdem pohladkať sochu dievčatka, ktoré stoji pri Nicholasovi Wintonovi, skontrolujem si lístok a poberiem sa. Sadnem si konečne do vlaku a pozerám von oknom. Ten vlak vedľa ide do Mníchova, tamten ďalší do Drážďan. Dokonca sa pohol vlak a ide do Tábora.

Ja si myslím, že nie som sám, ktorý má podobné pocity pri čakaní vlaku. Myslím si, že je to normálne, ide o akúsi posvätnosť pri cestovaní. Bez toho by cesta vlakom ani nebola poetická tak ako ju máme radi. Ja sa vám priznám, že na cestovaní vo vlaku mám najradšej niekoľko vecí. Jednak to, že sa krajina maľuje pred očami. Mne nikdy nie sú Slanské a Volovské vrchy také blízke ako, keď prejdeme tunel za Ťahanovcami.

Je čas vám odhaliť veľké priznanie. Keď som bol malý chalpec, možno ešte vtedy, čo som mal blond vlasy, miloval som vedierka. Vedierko bolo mojim najlepším kamarátom. Sadnúť si na posteľ, hrať sa, že vedierko je volant, vedľa mňa mapa sveta a ja som cestoval. Fantázia, malého, brčkavého, usmievavého dieťaťa s jamkami, je obdivhuodná. Nuž a ja som sa jej nikdy nechcel vzdať.

Čo to má spoločné s búrkami? V podstate nič, akurát ten pocit je rovnaký. Presne ten istý pocit predtým ako začne pršať. Myslím, že sa potrebujem pripraviť na búrku.

Spomenul som si na tú časť MASHu, keď Klinger a Charles išli do Soulu a strávili noc v nejakom nákladnom aute. Ostatní sa pripravovali na ten vietor z Mandžuska. Pripevnili kolíky v stanoch, snažili sa zabezpečiť nemocnicu. Skrátka a dobre, čakali na tú búrku a všetci už chceli ležať pod dekou a niečo pekné si čítať. Zároveň mať ten pocit, že sú v bezpečí a nič zlé sa im nemôže stať.

Taký pocit mám dnes aj ja. V Prahe je pod mrakom už od rána. Stromy tancujú, príroda si tíško šepká tajomstvá. Všetci sa pripravujeme na jarnú búrku, keď sa to pustí. Keď sa čaká na to, kedy sa začne valiť voda z neba.

Preto i ja mám chuť zaliezť kamsi do domu. Viete, kde by sa mi páčilo ísť? Pamätáte sa na učiteľa z Cesty späť od Remarqua? Ako šiel učiť a žil v tom domčeku, kde behom prvého mesiaca vyjedol babuške všetky zásoby? Tak do takého domu by som chcel ísť pred búrkou.

Vziať si zopár polien, zakúriť si v peci, rozvaliť sa na posteli a čítať Vraždu v Orient exprese. Večer si skočím pre jablko a kakao s maslom, škoricou a medom. Vonku nech leje ako z krhly. Okná sú zatvorené, zvieratá zaopatrené, mačka mi pradie tu dole pri peci a maslo sa pomaličky roztápa. Možno si k tomu kakau spravím aj hrianky.

Teším sa na vlaky a búrky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?