Kávová zmrzlina

Autor: Martin Šuraba | 3.5.2016 o 16:48 | (upravené 4.5.2016 o 9:14) Karma článku: 5,05 | Prečítané:  802x

Jedného dňa sme šli na zmrzlinu. Poštová ulica bola zasnežená a starší brat mi hovoril, že konečne Košice vyzerajú ako z diel Charlesa Dickensa. Zmrzlinu ešte stále mali, lebo starý zmrzlinár bol fiškus.

Náš cieľ na večer bol jasný: ísť do kina. Všetci sme plesali radosťou. Konečne nám do kín dali film Impérium vracia úder. Mali sme však ešte veľa času a tak sme zašli na zmrzlinu. O tú zmrzlinu až tak nešlo, ale starý zmrlinár mal špecifickú vlastnosť. Roznášal ľuďom radosť.

„Mám kávovú zmrzlinu. Okoštujte!“ riekol nám pekným hlasom.

„Čo to už ľudia nevymslia! Ako môže chutiť kávová zmrzlina?“ rozohnil sa môj spoločník.

„Však ochutnajte!“ hovoril zmrzlinár.

Doniesol nám zmrzlinu a začal ako obyčajne. „Veď viete, že každý zmrzlina má svoj príbeh.“ a usmial sa.

Akonáhle povedal tú vetu, to už celá cukráreň si posadala k nemu a začala počúvať. Ľudia tam nikdy nechodili kvôli zmrzline. (Obzvlášť v decembri.) Do cukrárne sa chodí kvôli všetkému možnému, ale nie kvôli zmrzline. Zmrzliny sú o prechádzkach, o spoločnom ochutnávaní, o bozkávaní, o ostýchavom dotýkaní, o vôni, ale hlavne nie o jedení v cukrárni.

Do Aidy na Poštovú ulicu v Košiciach sa chodilo kvôli príbehom. Zmrzlinár nám porozprával príbeh o kávovej zmrzline.

Zmrzlinár rozpráva:

Ako malý chlapec som sa rád hrával v kostole. Chodieval som k obrazom svätých a usmieval sa na nich. Hlavne na toho, čo predáva svoj plášť žobrákovi. To som ešte netušil, že je môj patrón a prečo máme každý november husacie hody. Ale nielen svätý Martin bol mojim obľúbeným. S mamkou sme chodievali k svätej Terezke do Dómu sv. Alžbety. Tam som ale najradšej chodieval pozerať na malého Ježiška.

Chodieval som po starej miškoveckej ceste domov. Orientoval som sa vďaka mliekarom. Tam, kde kedysi stálo kino Uránia, tam predávali mlieko. Keď som šiel domov a videl ich, bolo dobre. Keď tam už neboli, bolo zle a ja som dostal výprask. Teda ani nie výprask, rodičia ma nikdy nebili, ale mali nejaké pripomienky. (Aj teraz majú.)

Neboli žiadne hodiny, tak sme si merali čas pomocou kostolných zvonov, cinkania električiek, mliekarov a podľa jedného pána, čo mal každý deň inú kravatu.

Jedného dňa som sa dostal na Franckovu ulicu. Vedel som, že keď bude najhoršie, mám ísť za zvukmi vlakov. Kráčal som a kráčal, ale došiel som niekde, kde som v živote nebol. Vlaky som počul, ba i videl, ale nič viac. Nevedel som, čo si počnem a tak som sa rozplakal. Myslel som na tú moju smutnú mamu, ktorá sa o mňa bojí. Čo jej to decko zasa vyviedlo.

Ktosi si ma všimol a prišiel za mnou. „Prečo plačeš?“ spýtal sa ma jeden chlap.

„Stratil som sa a neviem, kde som.“ povedal som mu.

Ten chlap voňal kávou. Mal čierne ruky od kávy a ja som prývkrát zacítil kávu.

Usmial sa na mňa a povedal. „Tak mi povedz adresu, kde bývate.“

Povedal som mu adresu a usmial som sa. Pri ňom som zažil neuveriteľný pokoj. Hovoril som si, že toto musí byť vyrovnaný človek, čo sa teší domov na svoju ženu. Skoro ako môj tato.

„Poď k nám domov. Dáš si aspoň teplú večeru.“ usmial sa a šli sme okolo nejakej továrne.

Bola to továreň, mestská firma H. Franck a synovia. Továreň, kde sa vyrábala káva. Bola postavená veľmi dobre, pretože bola hneď pri vlakoch.

Namlela sa káva v továrni a sypala sa do mechov. Mechy sa vyložili na vlak a ono to jazdilo po celom svete. Došlo to do Budapešti, Krakova, Moskvy, Prahy, Bruselu, isto aj do Egypta a ktovie kam. Na to všetko som myslel, keď som šiel okolo.

Ako sme tak išli k nim domov, okolo nás šlo dievčatko. Bola hrozne ufúľaná a premýšľala nad niečím dôležitým. Pochopil som, že to bola jeho dcéra.

„Čo si to zas dnes porobila?“ opýtal sa jej otec. Na jednej strane bol prísny, ale viac bol zvedavý.

„Dnes som bola v Rusku. Prijala ma cárovna a hrali sme karty.“ hovorila.

„Máš aj vhodné dekórum na audienciu.“ usmial sa otec na svoju cárovnú.

Usmiala sa na mňa, zoznámili sme sa a šli k nim domov. Ich domácnosť voňala po pekárni. Dal som si vianočku s maslom. Ufúľané dievčatko sa na mňa škerilo. Bolo zvedavé, kde a ako som cestoval. Hovorilo mi, že vie prečo chlapci nosia kravaty a dievčatá sukne. Vraj to je kvôli tomu, aby dobre vyzerali vo vlaku. Isteže, keď to povie dievča, ktoré je také čierne od kávy, že ani kúpeľ jej nepomôže, to musí byť pravda.

Ujo ma doniesol domov a naši mali hroznú radosť. Vlastne ma ani nevyhrešili, len ma prekŕmili. To bolo typické ich. Nech sa dialo, čo sa dialo, mamka sa vždy pýtala. „A nie si hladný?“

Keď som zaspával v posteli a cítil ešte kávu, spomenul som si na to zvedavé dievča. Od toho dňa som sa strácal častejšie.

A tak prišiel príbeh o kávovej zmrzline do starej Aidy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?