Malá scéna

Autor: Martin Šuraba | 6.5.2016 o 20:53 | (upravené 8.5.2016 o 9:54) Karma článku: 5,85 | Prečítané:  1281x

Ako som začal chodievať do divadla? Nemal som ešte ani dvadsať rokov a sedel som s Ivom v lavici. Trošku sa do toho obdobia vrátim a napíšem vám čosi o jednom košickom divadle.

Chodieval som na španielske gymnázium a schovával sa v dolnej šatni pred učiteľmi. Čítal som si tam o Katzovi alebo som písal niečo do školského časopisu. Prezradím vám, že písať do školského časopisu bola radosť. Spracovával som článok o ženskom basketbalovom klube. Chýbalo mi zopár odsekov a tak som sa rozhodol doplniť to názorom fanúšika. Prirodzene, že som si to celé vymyslel a cítil sa ako veľký novinár.

Ako som tak písal, všimol som si nohy. Mala krásne nohy a ja som bol sukňový. Jej krémová sukňa a čierny sveter s ňou robili divy.

„Počuj, Ďuro Truľo! Idem večer s kamarátkou do divadla. Chcete ísť s nami?“ opýtala sa ma.

Poďakoval som jej a úsmevom som naznačil, že pôjdem rád aj s ďalším trubirohom. Usmiala sa a odišla. Potom som si v tej šatni plieskal hlavu o stenu. Chcel som jej povedať, že má krásne nohy alebo, že sa nádherne smeje. Viete, vždy som bol na tie jamkové úsmevy, ale stal som tak ako mulo. Ako také bulo, čo prvýkrát v živote vidí nejakú ženu a hodí na ňu pohľad a la Wayne Gretzky na Marka Messiera, keď ho stretne na nejakej stanici metra v Edmontone. (Pokiaľ tam metro jazdí, nechce sa mi to hľadať po internete.)

Prišiel som domov a spýtal sa mamky, čo mám v divadle robiť. Ako sa správať a podobne. Viete, vtedy som ešte netušil o divadelnej príručke a tak mi mamka všetko povedala. Mal som sa obliecť do košele, negelovať si moje brčkavé vlasy, usmievať sa a hlavne nerozprávať voloviny. Mlčať je zlato! U mňa to platí niekoľkonásobne.

Prvý krok bol, že som sa začal holiť. Oholil som si tie moje štyri fúzy, porezal som sa a tváril sa drsne. Navoňal som sa tatovou vodou po holení, nebeský otče, to štípalo!

„Kúp jej nejaké kvety!“ poradili mi rodičia. 

Priznám sa, že som sa hanbil. Bol som chmuľo, bál som sa, že odmietne. Ešte som ani na rande nechodieval, pretože som nevedel, čo na tom. Cítil som sa ako zbabelec, čo sa nevie prihovoriť žene. Takisto, že neviem spraviť prvý krok a iné veci. Ono to tak našťastie nefunguje. 

Kúpiť jej kvet, to sa povie. Ale aký? Kde? Začo? Čo, keď mi ho niekto uchmatne?

Moji zlatí rodičia mi venovali nejakú tú korunku a pustili chlapca do veľkého mesta. Hovorili mi, nech kúpim ružu. Ja, že to je romantická somarina. „Nie, to nie je romantická somarina. To tie romantické béčkové filmy (mimochodom dnes ich prekonávajú aj filmy, kde hrá hlavné úlohy Ian Ziering) urobili z ruží romantické somariny. Ruže, gerbery, slnečnice, to kupuj dievčatám.“ hovorieval mi tato.

„Nekupuj jej karafiát! To učiteľke sme kupovali, keď si dostal vysvedčenie.“ doplnila moja usmievavá mama.

Šiel som do kvetinárstva, kúpil som červenú ružu a mal som pocity ako rytier. Napíšem vám to takto. Keď som čakal na autobus, mal som na sebe čierne nohavice a modrú košeľu. Držal som v ruke ružu a cítil sa ako rytier. Cítil som sa, že namiesto ruže mám v ruke meč a chcem tú spolužiačku ochrániť od zlých lotrov, pobehajov, naničhodníkov, hochštaplerov a zloduchov. Je to veľká udalosť v živote chlapa. Hlavne, keď sa pichne tŕňov. I ja som sa pichol a krvácal som. To som sa už cítil ako rytier, ktorý sa zranil. 

Stretli sme sa, bola nádherná. Keď som jej dával kvety, priznám sa, že som krajšie oči nevidel. Vlastne len raz, keď som dal opísať písomku spolužiakovi.

Vošli sme do divadla a to bol náš chrám. V Košiciach je niekoľko divadiel. My sme boli v Štátnom divadle, ale nie v tej historickej budove. Zašli sme do Malej scény. Pohodlne sme sa posadili a sledovali hru. Herci boli pri nás, škerili sa a hrali na klavíri. Skrátka a dobre, vtiahli sme sa do deja. Spolu sme s hrdinami milovali, túžili, šteklili sme sa pohľadmi. Divadlo nás naučilo hlbšie premýšľať o svojich pocitoch. 

Po divadle som dáme doniesol kabát, podal jej rameno a šli sme na autobus. Pochopiteľne, že sme ešte skočili do cukrárne alebo na niečo tvrdšie. Čo však taká prechádzka po Hlavnej, keď sme išli z divadla? To vám bolo nádherné. Prechádzať sa s dievčaťom po nočnej Hlavnej ulici v Košiciach, to je vám azda najkrajšia vec na svete. (V tom veku. Vlastne, nielen v tom veku.)

Druhý deň v škole sme sa o predstavení bavili a škerili sa. Vymýšľali sme si vlastné repliky, citovali texty, ktoré sme si pamätali a boli sme takí oslobodení od niečoho.

Také boli moje pocity pri prechádzkach do Malej scény. Chodievlai sme tam často. Smiali sme sa, plakali. Potili sme sa pri hrdinoch, plakali na stoličkách, tancovali cestou domov a odprevádzali dámy domov. Chodievali sme aj na komédie, aj na tragédie. Už som sa naučil holiť, tatovi som už košele nekradol, prešiel som všetky kvetinárstva po Košiciach a hľadal predstavenia. Vo všetkom som tak trochu vyrástol. Ale nikdy som sa nenaučil držať ruže tak, aby som sa nepichol. 

Mám rád Malú scénu a to komorné divadlo tam. Ukazuje mi to moje časy strednej školy. Býval som nemotorný truľo, čo všetko zahraňoval smiechom. Dnes si na ňu rád spomínam. Keď som sa objavil po rokoch na Malej scéne, uvidel som chlapcov a dievčatá. Takisto nemotorne obliekal ten chlapec dievčaťu kabát ako ja pred rokmi. Ona sa cítila ako dáma presne tak ako moja spolužiačka, ktorej som doniesol ružu. Toľko o mne a o Malej scéne.

PS: Poďte sa zasmiať na tomto predstavení! Napíšte mi, ktorá postava vám prišla najlepšia. (Mne Stalin.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?