Kálmán Mikszáth - Mátoha v Ľubovni

Autor: Martin Šuraba | 11.5.2016 o 11:39 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  490x

Prečítal som si ďalšie dielo od maďarského spisovateľa slovenského pôvodu. Je ním Kálman Mikszáth, ktorý sa narodil v obci Sklabiná. Kniha sa mi páčila, preto by som sa o svoje pocity rád podelil.

Sympatické na autorovi je, že vo svojich dielach rád predstavoval Slovensko ako také. On spomína Banskú Štiavnicu, Banskú Bystricu a mnoho dedín medzi nimi, ktoré si rád vymýšľal. Veru, ktovie na čo myslel Mikszáth, keď si vymyslel Glogovú? (Medzi nami, toto robil Kálman dosť často. Veľmi rád si vymýšľal a kombinoval.) Poniektoré jazyky šeptajú, že niektorým svojim postavám dával slovenské vety. Bol to on, čo hovorieval o slovenčine. „Po slovensky hovoriť je taký dobrý pocit, ako keď človek včas ráno chodí po zarosenej tráve.“ (Mikszáth)

Poďme ale na dielo Mátoha v Ľubovni. Knihu môžete kúpiť aj na Martinuse s iným názvom. Na čo sa ale tešiť?

Je to kniha z prostredia Horného Uhorska a ide o historickú prózu. Mňa osobne veľmi potešilo niečo také čítať, pretože historická próza z nášho prostredia je pre mňa prínosná. Nielenže mi ukazuje nejaké základné poznatky o histórii, ktorú som sa nenaučil v škole. Učí ma aj rozmýšľať a predstavovať si to obdobie.

Mátoha v Ľubovni je dielo, ktoré je nielen o histórii, je tam toho oveľa viac. Ide o akúsi mestskú povesť, historické pletky, lásku, čiastočne aj detektívku a kadečo iné. Miskzáth píše veľmi zaujímavým spôsobom. Na historickej próze je sympatická jedna vec. Nie je to hodina dejepisu. Skrátka a dobre, vtiahne vás to do deja a vy nemusíte rozmýšľať, ktorý je rok a čo sa v tom čase stalo. Ale cítite sa akoby ste s tými ľuďmi jedli, pili, milovali, nenávideli a boli súčasťou toho daného storočia. Mikszáth toto zvláda perfektne. Podľa mňa mal Kálmán pocit, že čítateľa nudí opisom, preto to okrášlil humornými hláškami.

Keď som čítal tú knihu, nechal som sa opantať vtiahnutím do deja. Čakal som na to, čo sa stane, úplne som prestal vnímať realitu. Potom tam prišla veta, ktorá ma donútila zatvoriť knihu a smiať sa plnými pľúcami. Ono to vlastne ani nebolo vtipné, ale tak nádherne opísal našu mentalitu. „Tieto staré ženy vždy vidia viac ako iní ľudia, hoci majú horšie oči.“ (Mikszáth, 1979, s. 68)

Z deju toho veľa neprezradím. Snáď len toľko, že ide o dukáty a víno. Ja som sa počas knihy obliekol do parádneho kostýmu drába. Sadol som si do nádherného kočiara a išli sme. Občas okolo nás prešiel jazdec na bielom koni. V tom kočiari som si odrezal poriadny kus syra a popíjal tokajské víno. Potom prišla za mnou mátoha. „Neboj sa! Ja sa ti len chcem zveriť.“ a začala rečniť.

Mátoha mi povedala príbeh o chlapovi, ktorému v Ľubovni hovorili Michal Kasperek. (Vraj sa ho dodnes boja, ale nesmiem to nikomu povedať. Lebo príde za mnou tá obluda a bude zle.)

Číta sa to nenáročne, oddychovo. Stranou za stranou odhalíte, kto bol skutočným strašidlom a prečo sa ním straší. Predpokladám, že ide o príbeh, ktorý rozprávali rodičia deťom, aby poslúchali. Kálmán Mikszáth vytvoril z toho príbehu literaráne dielo. Však si to prečítate. Mimochodom, keď to už budete čítať, dajte Paľkovi nejaké to jablko.

Bibliografický odkaz:

Mikszáth, K. Mátoha v Ľubovni. In. Dáždnik svätého Petra. Posledný hradný pán a iné. Bratislava : 1971, Tatran.

PS: http://www.muzeum.sk/?obj=pamiatka&ix=mkm_snm_pdkm

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?