Ľudia vo vlaku

Autor: Martin Šuraba | 14.5.2016 o 10:47 | Karma článku: 4,40 | Prečítané:  792x

Je to nádherný pocit spojený so snením a pozeraním z okna. Vždy sa pozerám, či mám všetky veci. Potom sa teším, že som nič nezabudol a môžeme teda ísť. Musím sa priznať, že milujem vlaky.

Vlaky majú nádherné čaro. Vďaka ním dokážem spoznávať príbehy. Ísť do vlaku, to je niečo ako sa obliecť na rande alebo vyžehliť si košeľu do divadla. Milujem košele, vlaky a aj tie divadlá. Páči sa mi spoznávať príbehy, ktoré súvisia s vlakom. A ono je to jedno, či to je rodina napchavajúc sa rezňami a kyslými uhorkami alebo dieťaťa, čo nechá na stanici omylom komix Káčera Donalda.

Zbožňujem tie pocity, keď si sadnem do vlaku a čakám. Priznám sa, že vtedy pracujem očami. Zvedavo hltám ľudí okolo a som zvedavý, čo idú vystrájať. Občas mám pocit vytiahnúť nejaké zápisky a poznamenať si. Zaznávať si nejaký itenerár je veľmi dôležité. Tiež máte taký vnútorný pocit, keď si píšete zápisky na čistý papier vo vlaku? Po nejakom čase sa k nim dostanete a sledujete. „To som napísal, keď som prekročil hranicu s Nemeckom. Nastupoval som v Domažliciach a zapísal som si to v tej stanici, kde som už cítil nemecké Alpy. Ja ani neviem, či to boli Alpy. Ale nejako som to tak cítil. Už si ani nepamätám názov stanice. Bol tu však chalan, čo si lúštil krížovku po nemecky.) Akých ľudí si všímam počas ciest vlakom?

Poniektorí cestujú len pár staníc. (Napríklad z Košíc do Trebejova alebo z Prahy do Řevnic.) Sadnú si však takým noblesným spôsobom ako do kráľovského koča. Vytiahnu hromadu rezňov, kyslých uhoriek, chleba a nejaký domáci sirup. Majú pocit, že ich cesta trvá dlhú dobu. Všetko prežívajú a potrebujú už konečne vystúpiť.

Prídu aj iní, večne nespokojní. Stále sa durdia, ich obličaj vyzerá ako chmury, keď prší. Mám rád to slovo chmury, občas ho používajú maliari, keď chcú zachytiť obraz vytočeného človeka. Cestujúci tohto typu vyzerá ako tiger vypustený z klietky. Akonáhle si sadne, každému sa zastaví dych. Cítiť tu atmosféru, ktorú začne šíriť. Občas aj zanôti svojim hlasom niečo nežné. Napríklad: „Čo pozeráte na mňa, vy múmie?“

Isteže aj študentov postretávam počas svojich ciest. Tiež som bol taký. Vytiahol som skriptá a chcel som sa učiť. Avšak krajina vonku vzbudzovala oveľa krajšie predstavy ako harvestovanie metadát. Obzvlášť, keď oproti mne sedelo pehavé čudo s jamkovým úsmevom a pohľadom, že vôbec nechápe, čo mám v papieroch. Dievča zlaté, ani ja. Ono to vedecké knihovníctvo nie je také romantické ako si mnohí myslia. (Ono to ani nie je síce vedecké knihovníctvo. Ale na strane je viac vecí napísaných pod čiarou ako v texte.)

Študenti sú aj nervózni. Nečudo, však zajtra majú skúšku a nikto ich nesmie vyrušovať. Učia sa hltavo, píšu si poznámky a občas nadávajú. Podaktorí nemajú problém aj skriptum hodiť o zem a dať mu (slovne) najavo, čo si myslia o autorovi daného textu. Vytvoria búrlivú atmosféru, konduktor ich radšej obíde, pretože sa bojí o svoje zdravie.

Medzi najkrajších cestujúcich považujem deti. Tie nádherné, zvedavé oči. Keď idú prvýkrát vlakom. Chcú sedieť pri okne, na všetko sa pýtajú. Nechápu prečo sa vlak hýbe, keď stojíme. Chcú si kúpiť na stanici zmrzlinu, majú doslova citový vzťah s daným miestom. Nechcú odtiaľ odísť.

Pamätám si na jedno malé chlapča. Durdil sa a zlostil. Bol smutný, pretože dal pusu tomu nádhernému stvoreniu s mašľou. Predstavoval si s ňou kadečo. Chcel si ju vziať do kostola, odprisahať všetky možné veci. Vôbec nerozumel ničomu, čo v kostole hovoria, ale chcel to. Chcel s ňou sedieť v lavici, držať ju za ruku. Nastúpil a spýtal sa ma, či viem prečo chlapci tak radi držia dievčatá za ruky. Odpoveď bola geniálna. „Pretože tie ženské ruky sa nepotia tak ako tie chlapské.“ rehnil som sa. Pozrel som sa mu do tých jeho hnedých očí a vedel som, že tá zvedavosť ho nikdy neopustí. Ja neviem, či mi v tú chvíľu bol niekto bližší.

Keď je už reč o dievčatách, tak s nimi človek vo vlaku zažije vari najkrajšie príbehy. Tie hanblivé úsmevy, ktoré sa učím spoznávať. Nežné pohľady, zvedavé oči. Keď vedia, že jej rozprávam príbeh a polovicu si vymýšľam len preto, aby som sa predvádzal. Chcú, aby som si vymýšľal ďalej, hoc sa tvária prísne a napäto. Poniektoré ešte veľmi radi dokresľujú udalosť. Ono je jedno, či majú oblečené šaty, sukne alebo kozmický skafander. Oči prezradia všetko.

Raz som cestoval z Prahy do Košíc a za Pardubicami som sa prihovoril jednej babe. Mala nádherné oči. Dostali sme sa k príbehom o všakovakých ľuďoch. Za Olomoucom si sadla jedna pani, čo dala svoje srdce za politckú podporu Vladimíra Mečiara. Keď som sa od dámy pýtal ako sa dostať do jeho politickej strany, dievčina sa rehotala. Bol to nádherný smiech ženy, vlastne asi najkrajšia odmena.

Akých ľudí ešte postretávam? Ktovie. Všakovakých. Milujem vlaky, príbehy s nimi. Užívam si ten pocit, keď vytiahnem z ruksaku štrúdľu, knihu a nechám sa viesť. Ako som písal o deťoch, čo sú zvedavé, aj ja som taký. Nikdy som (z toho) nevyrástol a takisto sa pýtam kadekoho, kde sme, čo je to za kostol a ktorý svätý je na mestskom erbe.

Aký máte dnes program? Pôjdete niekam na výlet?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?