Keď vyšlo slnko

Autor: Martin Šuraba | 19.5.2016 o 13:38 | Karma článku: 6,54 | Prečítané:  284x

Vonku je sychravo a namiesto mája tu máme apríl. V Prahe to posledné dní vyzerá ako na začiatku novembra a preto som potreboval slnko a nejako potešiť. Stalo sa, niekto mi pripomenul knihu Večne spievajú lesy.

Tá kniha má históriu. Ja si myslím, že toto existuje v mnohých rodinách nielen ako generačný román, ale hlavne ako kniha rodinného krbu. Predstavte si ešte dobu, keď ľudia prišli z práce a posadili sa za stôl. Mamka uvarila zemiaky v šupke s kyslým mliekom a začalo sa rozprávať. Rozprávanie vnímam ako nádhernú cestu k otvoreniu si vlastnej fantázie. Aké to muselo byť nádherné, keď sa ľudia stretli po večeroch a rozprávali si o diele nórskeho spisovateľa Trygve Gulbrannsena. Večne spievajú lesy.

Večne spievajú lesy je nádherná sága jednej nórskej rodiny, ktorá žije v lese. Vlastne, ono to nie je len o jednej rodine. Ide tu o celé gazdovstvo, obrovský majetok a predovšetkým o ten les. Kniha je posiata lesom. Občas mám pocit, že na niektorých stranách cítim voňavé ihličie.

Tá kniha je pre biblioterapiu nesmierne potrebná. Má liečivé účinky a človek sa cíti akoby len tak z ničoho nič dostal prvú pusu od niekoho, do koho je zamilovaný a ten dotyčný o tom ani nevie. Tá kniha mi príde ako príchod jari. Spomeňte si na tú situáciu, keď prídete do práce ešte v hrubom kožuchu. Celý deň nestojí za nič, lebo je toho veľa, každý je dôležitý a všetko chce hneď. Zrazu idete domov a cítite jar. Toto je tá kniha. Na všetko som sa vykašľal a začal som si ju užívať.

Priznám sa, že neviem do akého žánru by som knihu zaradil. Isteže je to román. Pretože dĺžkou, dejom, postavami a celkovou robustnosťou to nič iné ani nemôže byť. Ja viem, že je to generačný román. Jednak preto, že postavy v ňom rastú a vymieňajú sa a jednak preto, že tú knihu čítajú generácie. Ja skutočne verím, že sa to stalo, pretože je to tak nádherne a reálne napísané, že príbeh tohto typu skutočne existoval. Ale k tomu generačnému románu by som voľačo pridal.

Postavy sú prepracované majstrovsky. Neexistuje tu vyslovene dobro a vyslovene zlo. Existuje tu život, realita. Ľudia tam robia chyby, milujú, plačú, túlia sa a odpúšťajú. Hlavne to posledné je veľmi citlivé a veľmi dôležité, ak sa mám vyjadriť k tejto knihe. Pretože Dag je presne ten typ chlapa, ktorý odpúšťa. Bol to on, ktorý hore niekde na povale vytiahol starú sekeru poznačenú ešte čiernou krvou. Nechcel už ďalej žiť v rodovej nenávisti a v krutom svete.

Starý Dag je pre mňa chlap, ktorý robil všetko preto, aby od seba odháňal nenávisť. Staral sa s bratom o gazdovsto a všetko si delili. Ani on, ani Tore nedokázali kradnúť. Oni to nepoznali, rovnako ako nepoznali to súperenie sa dvoch bratov o majetky, o ženu, o čokoľvek. Ako to dokázali? Veľmi jednoducho, stačilo byť človekom.

Jeho vzťah s Terezou bol kúzelný. Obaja boli hanbliví a obaja k sebe niečo cítili. Gulbrannsen ju opísal ako veľmi krehkú a nežnú bytosť. To bol taký ten dievčatkovský typ, ktorý si rada schováva tajomstvá do niektorých drobností, čo si ušila. Drobné dievča, ktoré má v sebe obrovské, hrejivé srdce. A Dag? Mohutný, robustný chlap, čo vedel aj kočiar dvihnúť, takú mal silu. Párkrát k nim zašiel na svojich obchodných cestách. Živo si to predstavujem. Prišiel k ním, dali mu najesť nejakej dobroty (varila určite Tereza, ale nepriznala by to nikomu s výnimkou farára pri svätej spovedi). Potom ich nechali a oni nevedeli, čo a ako. Zrazu si začali písať listy (iste, s tým súvisí aj niečo iné) a zrodila sa v nich láska.

Z takej veľkej lásky sa zrodili dvaja synovia. Volali sa Dag a Tore. Povráva sa, že mladý Dag mal najkrajšie oči. I Alelheide to vedela, keď sa do neho zaľúbila. Mladý Dag je hanblivý a bojazlivý, však po otcovi.

Veru, láska, to je asi to slovo, ktorým by sme mohli opísať knihu. Ja som veľmi vďačný za toho človeka, ktorý mi pripomenul Daga a Terezu. Zasvietilo mi slnko, usmievam sa a viem, že si večer pred spaním prečítam tú časť knihy, ktorú mám najradšej. „Mali by ste sa oženiť...“ povedala Tereza, ale nepozrela sa mu do očí, lebo sa bála a hanbila.

Nebudem písať o tom, že tá kniha obsahuje mágiu. Potrebujem ju k mnohým veciam. Dnes som ju potreboval k tomu, aby mi zasvietilo slnko a ono zasvietilo. Čo vy? Prečo tú knihu dnes potrebujete? Diskutovali o nej aj tu.

PS: https://frauellie.wordpress.com/2015/03/17/trygve-gulbranssen-vecne-spievaju-lesy-1/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?