O spišiakovi, čo predával zemiaky

Autor: Martin Šuraba | 22.5.2016 o 21:14 | Karma článku: 6,53 | Prečítané:  684x

Ja si na neho pamätám ešte z čias, keď som bol malý zbojník. Na Dominikánskom námestí bol trh, kde sa predávala zelenina. On predával zemiaky a my sme mu hovorili ujo spišiak.

Bol vždy oholený, mal úctivú ruku a každého zákaznika vnímal ako nejakého známeho. Ono to vlastne aj bol jeho známy. Mal úctu k ľuďom, tak sa stal obľúbeným. Každú sobotu si pripravil mechy zemiakov, zalial si kávu a predával. Mal tie najlepšie zemiaky a najmilší pohľad.

Malým princeznám rozprával rozprávky spod Tatier o udatnom obrovi, ktorý doplatil na svoju maškrtnosť. Ja som si tie príbehy o Tatrách nepamätal všetky, ale občas mi niečo utkvie v pamäti. Napríklad o tajomnom meči, ktorý leží na dne Štrbského plesa. Alebo o bylinkárke, ktorá na Veľkom Hincovom plese odhalila svojmu milému, že je čarodejnica.

Rána na Dominikánskom námestí boli nádherné. Cítili ste tam ľudí z celého východného Slovenska. Boli tam aj Lemkovia, Spišiaci, šumné východňarky od Gemeru a Šarišu a takisto aj goralská kultúra si prišla na svoje, aj rodina z Budkoviec tam predávala, prechádzali zo zemplínskeho nárečia do slovenčiny a šarištiny. Miloval som ten ruch. Predávala sa tam kapusta, redkvička, podaktorí tam doniesli aj hus. Ujo spišiak sa smial, že či tá hus je nejaké dedičstvo. Ľudia nerozumeli a on im porozprával príbeh o dievčatku, ktorého dedičstvo bola hus. Tá hus sa o dievčatko staralo, kým neprišlo k ľuďom. A dievčatko len spalo a spalo.

Príbehy si vymýšľal alebo rozprával niečo, čo si prečítal v nejakej knihe. Viete ako dlho mi trvalo, kým som zistil, že príbeh o dievčatku si nevymyslel? On to mal z jednej knihy. Bol to starý fiškus a ja som si postupne začal písať zoznam kníh, ktoré si chcem prečítať.

Jednoho dňa sa pozrel na mňa a hovoril. „Už si si prečíal Winnetua? Vieš ako je kalvínsky kostol v meste? Tam boli kedysi stajne, ale žiaden z tých koní nemal takú výdrž ako Hatatitla.“ usmial sa.

Tak som utekal do knižnice a čítal si o Greenhornovi. Ako som ja tú knihu miloval. Potom sme utekali s chalanmi von do lesa. Vyrobili sme si Henryovky a medveďobijky a strieľali banditov. Isteže prišiel občas aj nejaký kamarát so striebornou puškou. Alebo jeden z nás rozprával vo veršoch. Ach, ako sa to volal ten básnik? Prešiel týždeň a ja som ujovi zo Spiša rozprával o Samovi Hawkinsovi a on sa rehnil.

Jedného dňa ujo spišiakvidel nejakého chlapca fajčiť. Dal mu poriadne po papuli a spýtal sa ho. „Ty nemehlo! Chceš dopadnúť ako Old Death?“ a ešte ho vyhrešil. Som si istý, že spomínaný chlapec nikdy nezabudne na legendárnu postavu Karla Maya. Mimochodom, ja som mal Olda Deatha rád.

Keď som bol starší, hovorieval mi Aramis. Tak som si prečítal aj Dumasovu klasiku. Neviem kde prišiel na to, že ja som práve Aramis. Ja som vždy túžil po Constance a nikdy som sa neprestal túlať. Pravdaže som si vždy prial byť d'Artagnanom. S kamarátmi sme sa stretávali pri starom mlyne a bojovali o život. To sme ešte nepoznali príbehy o košickom mlyne. Ani tú povesť o košickom vodníkovi a o mlynárovej dcére.

Keď som bol starší, chodieval som už sám na trh. Hneď po trhu som odbehol do knižnice na Hviezdoslavovú ulicu. Ako ja som tú knižnicu miloval. Preluskal som tam knihy a utekal k ujovi spišiakovi.

Ako však čas plynul, trhy na Dominikánskom námestí neboli také ako predtým. Ujo sa tam už neukazoval. Bolo mi smutno a chýbal mi. Nemal som sa s kým baviť o knižkách, tak som aspoň vyštudoval knihovníctvo. Reku, že aspoň tam sa budeme baviť o Markovi Twainovi, o Milanovi Rúfusovi, o Knihe Džunglí, o Tajovskom a jeho nádhernom vzťahu k prírode a o kadekom inom. Ale kdeže. Knihovníctvo nie je o literatúre, to je o iných veciach. Obávam sa, že mi ostali a ostanú navždy utajené.

Jedného dňa som cestoval vo vlaku z Prahy. Bola to hrozná cesta. Nemal som ani miestenku, lebo som ako študent šetril čo sa dalo. Nehovoriac o tom, že vlak bol drahý a ja som sa rozhodol v ten deň, že pôjdem do Košíc. Bola to asi najdobrodružnejšia cesta, akú som kedy zažil. Vlak mi odchádzal o 0:06. Ja som ešte 23:45 bol na Vyšehrade a hľadal metro. Našiel som a prišiel asi o 0:03 na Hlavní nádraží a čakal. Pohli sme sa asi okolo jednej v noci, pretože sme čakali na prípoj z Mariánskych Lázní. Celú cestu som prespal vo všakovakých podobách. Nepamätal som si z tej cesty ani Pardubice, ani Olomouc, ani Ostravu, až v Žiline nastúpil niekto. Dodnes nechápem, že ma neokradli. Hoci, asi ani nemali čo. Prišli sme do Popradu a tam nastúpil náš ujo spišiak. Viete akú som mal radosť?

Spoznal ma a podal mi ruku. „Vidím, že si už študent. Čože študuješ? Hádam nebudeš fiškálom.“ usmial sa.

„Ale nie. Študujem knihovníctvo.“ povedal som veľmi hrdo.

„No konečne niečo zaujímavé. Knihy ešte teda čítaš, čo?“ uškeril sa. Vytiahol zopár jabĺk a začal ich rezať. Ponúkol ma a ja som to vďačne prijal. V tom čase som bol lenivý si kúpiť ešte aj vodu. Mimochodom, to nie je len tým časom. Teraz som úplne rovnaký. Nekúpim si nikde vodu a už v Libni zdochýňam od smädu. Typický chlap. Však načo?

„Minule som čítal o levočskom Krištofovi.“ povedal som mu a on nadvihol obočie.

„Môj milovaný Ľudo Zúbek. Čo ešte máš rád, povedz?“ smiali sme sa.

Viedli sme debaty o knihách a o kadečom inom. Aj o dievčatách sme sa bavili. Opýtal sa ma, či sa pred dievčatami predvádzam alebo ich volám na kávičky a tvárim sa ako skúsený le Comte. Rehnil som sa. Nevideli sme sa dobrých 10, 15 rokov a dokonale ma poznal. Akoby ma tajne sledoval.

Vystúpil v Kysaku, lebo šiel do Obišoviec. Vraj pozrieť sestru. Dohodli sme sa, že sa stretneme každý piatok pred Vianocami v Spišskej Novej Vsi. Občas, keď je dobré počasie, prejdeme sa do Iliašoviec a aj do Levoče.

Mimochodom ten zoznam, čo som si písal ako malý, ten mám dodnes. Nikdy ma neprestane zásobovať knihami. Idem si asi spraviť zemiaky s kyslým mliekom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?