Chlapec, ktorý miloval kôrky chleba

Autor: Martin Šuraba | 24.5.2016 o 20:49 | Karma článku: 7,26 | Prečítané:  2366x

Bol to človek, ktorý voňal chlebom a úsmevom. Svoje deti kŕmil údenou slaninou a syrom. Večne sa rehnil so svojou usmievavou ženou. Bol to chlapec, ktorý miloval  kôrky chleba a veľmi rád sa o ne hašteril.

Narodil sa tam za tým lesom, kde spravili lesnú železnicu. Mali obrovskú záhradu, v ktorej rástli pastierske kapsičky, nezábudky, tulipány, slnečnice a iné kvetinky. Jeho mamka bola krásna žena. Mala obrovské hnedé oči a záhon ruží. Milovala ruže, ale on jej nosil iné kvety. Predsa len, ruže z vlastnej záhrady trhať nemohol. Poznala všetky príbehy o černokňažníkovi z Lajošky. V jednom príbehu sa černokňažník spojil s drakom a chránili tak celú košickú kotlinu.

Mal mladšiu sestru, s ktorou si rozprávali rozprávky o vláčiku. Dívali sa spolu na hviezdy a vymýšľali si názvy súhvezdí. Hovorila mu, že svoju nastávajúcu nájde podľa svojho pažravého prežierania chlebom. Mala pravdu. Sestry majú vždy pravdu. Aj tá moja má pravdu a je super.

On mal najradšej chlieb. Poznal legendu o slávnom mlyne v meste. Mlyn vraj stál pri ulici Lájosa Kossutha. Zbožňoval, keď mal ruky od múky. Miloval, keď vonial chlieb a veľmi rád zaspával s pocitom, že ho pečie pre celý Čermeľ.

Chodieval s dedkom do hory po drevo. Neraz sa bavili o tom ako sa pečie chlieb. Dedko mu upiekol ten najvoňavejší s chrumkavou kôrkou. Viete po kom mal rád tie ruky od múky? Mal to od starého otca. I on miloval vôňu múky a rád cítil múku na svojich rukách.

Vyrástol a začal chodiť do práce. Pracoval vo Franckovej kaviarni a chodieval domov mestskou dopravou. Prešiel sa pešo na železničnú stanicu a sadol si do súpravy. Kone sa pohli a on si vychutnával cestu po Košiciach. Keď išli po Hlavnej okolo divadla, užíval si tú atmosféru. Považoval svoju cestu po centre Košíc ako nejaký výlet do rozprávky. Ono sa to za tých necelých 130 rokov nezmenilo. Celá Hlavná ulica je svojim spôsobom taká rozprávka. To miesto je magické, plné spomienok. Neverím, že som sám, ktorý to tak cíti.

Niektoré jazyky povrávajú, že cesta koňmi bola po Košiciach atrakcia. Ľudia sa učili nastupovať, vystupovať. Dámy si dávali pozor na šaty, zvedaví šarvanci zasa pozerali všade možne, len nie dámam do očí. Občas sa stalo, že konská doprava v meste voňala chlebom a kávou. Bol to náš hastroš, ktorý miloval chlieb. Postupne ho venoval kadekomu. Keď skončil v práci, doniesol pohoničom kávu, aby mohol chodiť zadarmo. Cestoval od stanice až na Čermeľ.

Tam ho už očakávali s bochníkom chleba a mamka mu doniesla údenej slaniny. Keď vystúpil na Čermeli, išli domov pešo. Zhovárali sa o všeličom, o práci, o káve, o kolegoch, o rozprávkach a aj o tom sladkom ovocí, ktoré bolo tajomné. Pravdaže o dievčatách.

Jedna sa mu páčila. Vždy nastupovala do električky a tak nečudo, že si sadol k nej. Ponúkol ju bochníkom chleba a občas aj slaninou. Obaja mali najradšej tú kôrku. Bolo veľmi ťažké sa o ňu deliť. Samozrejme, že ona všetko pokazila, lebo nosila také šaty. Hrozné sú tie ženy v šatách. Najprv sa na vás uškeria, potom vám začnú ukazovať na čo ste zvedaví a nakoniec vám zhltnú tú kôrku chleba. I riekol jej, že nabudúce nech donesie chlieb ona. Doniesla, ale aj iné šaty.

Boli to krásne pocity a cítil sa tak ako každý chlap, keď zistí, že sa páči niekomu, o koho má sám záujem. Trhal si fialky a uplietol si z toho venčeky. Vlastne nie. On si plietol venčeky z púpav a ten nechal pri studničke. Keby sa víly chceli parádiť. Zamilovaný chlap je hrozná povaha. Vždy si to vymýšľa gebuziny a smeje sa. Ešte, že nepíšem o sebe. Bohvie, čo by som prezradil.

Raz jej natrhal kvety z lúky a tie jej daroval. Odložil si ich do vrecka a dal jej ich po práci. Voňali kávou a ona sa usmievala. Bola zamilovaná a šťastná. Mala na neho slabosť. On bol v istom zmysle hrozne nemotorný, ale vôbec sa za to nehanbil. Raz ju chcel pobozkať a div nevypadol zo súpravy. Inokedy sa zasa hašterili o kôrku chleba a nechtiac ju chytil pod šaty. Hrozné nemehlo, strašní títo chlapi.

Vzali sa a mali sa radi. Postavili si v Čermeli domček s komínom. Ich dom voňal chlebom a ten piekli. Najkrajší boli obaja celí od múky. I preto sa mali najradšej pred Vianocami. Drahá piekla všakovaké dobroty a keď mala plné ruky cesta, začal ju zvádzať. Podľahla a cesto na ňom zaschlo. Musel ísť po dláto, aby to zo seba dostal. Vtedy mu hovorila, že je ten najlepší remeselník, akého kedy videla.

Mali obaja deti, ktoré sa radi hrali na indiánov. A obaja synovia mali plné ruky múky. Vonku vždy nosili kôrku chleba, s ktorou sa ale neradi delili.

Taký bol chlapec ,ktorý sa hašteril o kôrku chleba. Pevne verím, že bolo šťastný. Inak, keď budete niekedy pri Andrássyho paláci, spomeňte si naň. Tam prvýkrát objavil ten vyškerený pohľad svojej drahej, kvôli ktorej používal dláto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?