Kopačky Romário

Autor: Martin Šuraba | 1.6.2016 o 6:52 | Karma článku: 3,66 | Prečítané:  278x

Keďže je dnes Deň detí, všetkým nám prajem mnoho spontánnosti. Vráťme sa do svojho skutočného ja a vykonajme niečo, čo sme radi milovali ako deti. Ja som si dnes spomenul na kopačky Romário a ako som tie kopačky miloval.

Už ako malí čavargoši sme radi hrali futbal. Formovalo nás to, zažili sme kopec radosti, ba aj rozbitých kolien. Dá sa povedať, že nepoznám chlapca, ktorý nemá pokopané členky alebo ešte horšie. Vždy som sa k futbalu rád vrátil, hoci členky, lýtka, kolená a občas aj stehná dostali zabrať.

V čom som hral futbal? Prakticky vo všetkom, čo bolo doma. Aj nedeľné topánky do kostola boli zaujímavým repertoárom mojich futbalových kreácií. Viete ako dobre sa kopalo do tej lopty, keď som mal na sebe obuté topánky, ktoré mi moja mamka kúpila na prvé sväté prijímanie? Musel som sa ešte aj z toho vyspovedať.

Hral som prakticky vo všetkom, čo som obul na nohy. Všetky možné tenisky, botasky a určite som to skúšal aj v čižmách. Pravdaže sme hrali futbal aj, keď snežilo. Pamätám si ako sme raz hrali futbal na snehu. Doma som povedal, že ideme nakupovať vianočné darčeky a my sme išli hrať futbal. Dodnes o tom nevedia a ja dúfam, že nečítajú tento blog, lebo inak to bude dosť nepríjemný rozhovor. Viete, koľko som mal rokov, keď som to spravil? Tuším 23. Áno, to bolo v roku 2010. Ten rok bol čarovný, od prvej lásky, cez začiatku magisterského štúdia a ktovie čo všetko. O tom snáď niekedy inokedy.

Vráťme sa do rokov devedesiatych, keď bol mojim idolom ešte Steve z Beverly Hills. Vonku väčšinou pieklo a my sme chodievali hrať futbal s ulicami naokolo. Vzali sme od Emila loptu a šli. Vodu doniesol asi každý, rozlosovali sme sa a hrali. To bolo niečo ako Križiacka výprava. Ja neviem ani koľko príbehov vzniklo kvôli futbalu. Avšak jedného dňa sa stalo niečo neuveriteľné.

Je pravda, že poniektorí hastroši hrali futbal v kopačkách. Pamätáte si na tie kopačky. Čierne, namaľované žltým olemovaním. Keď kopli do lopty, malo to úplne iný zvuk. Medzi nami, teraz už viem, že to nie je kopačkami, ale ako do tej lopty strelili.

Raz sme hrali futbal, prehrávali sme 0-3 a dokonca zápasu ostávalo 5 minút. To už ma rodičia volali na večeru. O tú večeru ani nešlo, ale chcel som pozerať MASH, hoci chalanom som si vymýšľal, že ma doma čakajú zemiakové placky. (Inak, dal by som si. Možno si večer spravím, keď sa mi bude chcieť ísť kúpiť si múku.)

Bolo to rozhodojúcich 5 minút a ja som strieľal na preliezku. Loptu som odkopol snáď aj do Čermeľského údoli a moja teniska putovala kamsi do stratena. Nehovorím, že som prišiel domov bosý, ale MASH som už nestihol. (A to bola moja obľúbená časť. Bola to časť, kde sa vyskytuje Ježiš Kristus.)

Jeden chlapec na mňa pozrel a povedal mi. „Počuj, však si kúp kopačky a budeš hrať ako Romário.“ a usmial sa.

Úsmevy sú dôležité. Pokiaľ ma chcete v živote o niečom presvedčiť, usmievajte sa. Nemám rád chmuravých ľudí, ktorí si myslia, že keď sa budú tváriť ako tiger v klietke, že tým budú zaujímaví. O tom, keď sa dievčence usmievajú písať nebudem.

Pozrel som sa mu na nohy a on tam mal napísané Romário. Išiel som domov a všetko som rodičom povedal. Mamka mi kúpila kopačky Romário a ja som sa cítil ako majster sveta. Prečo práve tak? Písali sa devedesiate roky a pre všetkých nás bol Romário futbalová legenda.

Ďalší deň som si vybral tie kopačky von a hral som. Myslel som si, že góly prídu samé a strieľal som, čo sa dalo. Dal som asi štyri góly. Nahrával som ako sa len dalo a učil sa tvoriť nejaký cit pre loptu. To bol ešte vek, keď som mal ľavú nohu na podopieranie a bránku sme mali nakreslenú na múre. Jedna brána bola tá nakreslená a druhá bola preliezka. Koľkokrát som si ja pri preliezke robil ústa a kolená. Kašľať na rozbité ústa, hlavne, že som zabránil góly a mohli mi povedať, že som sa prezentoval ako Laco Molnár.

S kopačkami Romário som sa cítil ako hviezda brazílskeho národného tímu. Je síce pravda, že futbalovo ma to ťahalo skôr k Talianom. Bavilo ma to kopať do výšky a neraz sa stalo, že som odkopol loptu na strechu alebo do átria. Teraz už viem, že som si nemal kúpiť kopačky Romário, ale kopačky v štýle Roberta Baggia.

Bol som vďačný tým kopačkám. Spoznal som skvelých chalanov, futbal sme už hrali aj na obrovskom ihrisku a ja som mal zo seba pocit, že mi futbal ide dobre. Okrem futbalu vonku sme pozerali o dušu Majstrovstvá Európy v roku 1996. Tam Romário nehral, ale všetci sme jasali, keď Poborský prehodil portugalského brankára.

Viete ako dlho som si to cvičil? Nikdy sa mi to nepodarilo. Je tu jedna vec, s ktorou sa vám zdôverím. Raz sme šli von a bolo po daždi. Skúšal som si tú fintu a kopal som si loptu po chodníku. Išlo po ulici jedno dievča a mala také tie letné šaty. Biele s červenými bodkami. Ja som kopol loptu do mláky a ošpliechal ju. Mala na vlasoch mašľu a klobúk. Nikdy nezabudnem na jej pohľad. Odvtedy som sa pozeral na dievčatá inak a naučil sa, že dievčatá sa nešpliechajú. (Ani tie zlé.) Odvtedy som ju nevidel, ale podobných pohľadov som zažil dosť často. Škoda, že s ňou nie som v kontakte. Dnes by som sa jej ospravedlnil, kúpil jej ružu a šli by sme na pistáciovú zmrzlinu.

Kopačky Romário som nenosil dlho. Potom mi začali rásť nohy a ja som ich už neobul. Plakal som z toho asi ako raz, keď mi spolužiak ukradol album Batmana. Na moje nohy už potom kopačky Romário nemali. Kúpili mi síce tie žlté, ale tie boli o ničom. Futbalu som však ostal verný doteraz. Chodíme ho hrávať aj dnes v Prahe, ale nikto nenosí kopačky s menom slávneho futbalistu.

Čo vaše radosti z Dňa detí? Napíšte mi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?