Volal sa Gyula a ako mladý chlapec vyrástal na Mariánskom dvore a užíval si ešte časy, keď Hornád tiekol popri Mlynskej ulici. Chvastal sa, že jeho starý otec ešte poznal lakomého mlynára.
Gyula sa živil ako vedel. Predával na Dominikánskom námestí uhorky, občas bol u niekoho v dielni a tak podobne. Mal láskavé ruky a vrúcny pohľad v očiach. Keď ste sa mu zdôverili, nikdy vám na to nič nepovedal. Namiesto nejakého slova vám podal žemľu. Tú chrumkavú, voňavú, teplú žemľu.
Jeho manželka vyrastala v rodinnej pekárni. Mali dom niekde v Barci a piekli chleba. Chodila sa rada prechádzať do parku v Barci, kde je jazierko. Vždy si so sebou nosila nejaký ten chlebík alebo žemľu. Kŕmila nimi kačky. Milovala ten pocit, keď sa kačky naháňali za jedlom. Dopriala im všetky žemle, čo mala a potom utekala domov, kde bolo všetko voňavé. Najkrajšie boli zimné prechádzky. Prišla domov vymrznutá a nadýchla sa tej nádhernej chlebovej vône. Volala sa Ester.
Neviem, kde sa prvýkrát uvideli. Mali už po 30.ke, keď sa zoznámili. Prezradili mi niečo iné. Každú nedeľu chodievali do kina Partizán na Hlavnú ulicu, pretože vtedy tam premietali rozprávky. Stretávali sa každú nedeľu pri divadle. Potom išli do kina a nakoniec do Aidy na zmrzliny.
Okrem toho chodievali radi nad Podhradovú. Viete kde to je? Vyjdite na Pohdradovú a choďte smerom na Vyhliadkovu vežu (pre tých, čo ešte pamätajú, tak na Rákociho rozhľadňu). Ale nie smerom ako chodí autobus. Smerom po lese. Mám pred očami ten kopec, neviem ho však nakresliť.
Stretávali sa na tom kopci, pozerali sa na mesto a jedli žemle.
„Ako to robíš, že nosíš také dobré žemle?“ rehnil sa.
„Pretože som vyrástala v pekárskej rodine. Naučili ma piecť žemle. Vždy, keď mi bolo smutno, vyšla som do Slanských vrchov, jedla som žemle a bolo mi lepšie. Chutia ti, ty miesiželezo?“ a pozerala sa na neho tými svojimi veľkými očami.
„Pravdaže mi chutia. Páčila sa ti rozprávka?“ opýtal sa jej.
„Veľmi rada chodievam do biografu.“ rozprávala mu.
„Aj ja. Moji starí rodičia sa zoznámili v biografe 19.decembra 1896.“ povedal jej.
„To si pamätáš tak dobre tie dátumy?“ divila sa.
„Áno, pretože vtedy premietali prvýkrát film v Košiciach. Bolo to v budove hotela Schalkház.“ uškeril sa.
A tak sa rozprávali, čítali si rozprávky, túlili sa k sebe na deke a pozerali na to veľké mesto. Ani nepostrehli a na oblohe sa uložili hviezdy. To si už rozprávali súhvezdia a hľadali planéty. Milovali hviezdy a letné noci na tom kopci.
„Vieš čo mám rada na hviezdach?“ opýtala sa ho.
„Mňa.“ povedal jej.
„Ty strigôň jeden! Buď dobrý.“ pokarhala ho.
„Ja som anjelik! Ako on!“ povedal jej a ukázal jej ilustráciu literárnej legendy. Bol to Čin Čin.
„Hviezdy mi v mnohom prípomínajú knihy. Rozprávajú príbehy a tamtá hviezda rozpráva náš príbeh. Pretože najviac žiari.“ a takto mu nejako vyznala lásku.
Potom sa vzali. Mali skromnú svadbu. Nechýbalo na nej víno a bochník chleba. Ester ho nepiekla, ale veľa jej k tomu nechýbalo.
Viete koho mi pripomínajú oni dvaja? Poviedku Roberta Fulghuma o anjelovi. Tak ako Eli Angel, ani oni neboli ničím výnimoční pre spoločnosť. Oni nerobia žiadne hrdinské skutky. Oni sa len majú radi a chcú byť šťastní. To je na tom to nádherné.
Dodnes ich vidieť. Stačí sa pozerať na dvoch ľudí, ktorí cestou do práce kŕmia kačky. Gyula sa predvádza a Ester sa rehoce. Neviem kde bývajú, ale cítim tam chrumkavé žemle.
