Maslo

Autor: Martin Šuraba | 7.6.2016 o 22:26 | Karma článku: 7,08 | Prečítané:  573x

Prišiel som dnes domov z futbalu a spravil si praženicu na masle. Ako to tam penilo, voňalo, začal som sa usmievať. Spomenul som si na jedného chlapca a maslo. Napíšem vám svoj príbeh o masle.

Jedného dňa sme sa hrali vonku. Jeden doniesol z domu chlieb, iný syr a ten najväčší hastroš vzal veľkonočnú šunku. Napraskali sme sa do sýtosti. Bolo to pri potôčiku, kde sme odhaľovali svoje tajomstvá. Občas sme púšťali malé halúzky do potoku a predstavovali si, že je to nejaká loď.

Ako sme tak jedli, prišiel k nám malý chlapec. My sme mali asi 12 rokov a on 7. Plakal, vraj ho nejakí spolužiaci zbili, pretože nefandil New York Rangers. Chápali sme ho, my sme vtedy fandili Bufallo Sabers. Hral tam Miro Šatan a Dominik Hašek.

„Kašli na nich. Tu sa kamaráť s nami. Chceli sme sa hrať na Winetua. Môžeš byť Old Shatterhand. Ja budem Hatatitla.“ povedal dodávateľ šunky.

„To nepoznám.“ povedal nám.

„Ako to, že nepoznáš Winnetua? Však indián a beloch! Pokrvní bratia! Starý Sam a Old Firehand! Tebe ukradli tie lomidrevá detstvo! Hneď ti všetko o Winnetuovi povieme.“ povedal som mu.

On nás počúval a smial sa. Všetkým príhodam o Greenhornovi, o medveďobijkám a čo ja viem o čom všetkom, sa zasvätil. Skamarátili sme sa s ním a zasväcovali ho do tajomstiev indiánov. Vždy, keď niekto povedal meno Cornel, ostatní sme pľuvli opovrhnutím na zem. Podaktorí boli takí šikovní, že sa opľuli sami. Potom im to zaschlo na tričku a rodičia museli tričko dať do čistiarne, inak by to nevyčistili. Išlo o jeho obľúbené tričko Ninja Turtles a toho sa nevzdal! Hádam nemusím pripomínať koho tak verne opisujem. Hanbím sa za to doteraz a preto som tomu opisu radšej dal er formu.

Jeden letný deň nás vzal sedemročný kamarát na výlet. Ono to nebol výlet, ale zobral nás k starej mame. Jeho stará mama bývala kdesi až v Zdobe. Rozhodli sme sa, že pôjdeme. Rytiersky duch nás sprevádzal. Ešte predtým sme dali poradu.

„Čavargoši, čo mu dáme za darček?“ opýtal sa jeden.

„Ja viem čo. Spravme mu medveďobijku!“ odvetil ďalší.

Veru, medveďobijku sme mu vyrobili. Nebola to žiadna puška. Len obyčajné drevo, ktoré sa tvárilo ako kyjak.

Stretli sme sa v Krásnej nad Hornádom na Lackovej ulici. Pri kostole sme nezabočili doľava k mostu, ale doprava na cestu. Ani neviete ako mi tá dedina chýba. V tej dedine som pozažíval kadečo. Tuším, že prvý úsmev od dievčaťa som dostal práve tam. Neviem ako sa volala, ale bola nádherná.

Dostali sme sa do Zdoby. Keď idete po tej ceste, je tam odbočka doprava na Košickú Polianku. Ibaže my sme šli cez pole a dostlai sa k ihrisku. Čakal nás tam a doviedol nás k babke. Ona nás ponúkla palacinkami, ktoré voňali čokoládou, čučoriedkami, mandarínkovým kompotom, ale hlavne maslom.

To roztopené maslo v škoricovom cukri. Napchali sme sa ako diviaky a boli šťastní. Mali sme ďalšieho kamaráta a v tom čase by nám nevadilo ani to, keby tomu New York Rangers fandil. Ukázal nám svoj svet. Svoj svet starej mamy, palaciniek, masla a hrnčeku obrovského kakaa. (Tam pili kakao z takého pohára ako Josef Kemr vo filme Na samotě u lesa.)

Odvďačil sa nám, že sme mu ukázali cestu k Winnetuovi. Vraj tým svojho dedka veľmi potešil. Prišiel domov a začal sa ho pýtať na tie mená a starý otec bol v pomykove. Winnetua miloval.

Začal s nami čítať Troch pátračov, Slávnu päťku a neskôr sme mu ukázali Hucka Finna a neskôr prišli aj mušketieri. To bolo palaciniek s maslom a škoricovou vôňou.

Keď sme boli starší, stretávali sme sa pred knižnicou. Ukázal nám rozprávky Oscara Wilda a rozprávkový svet švédskej Astrid. Bol rozprávkový a vďaka nemu sme tie rozprávky odhalili.

Dlho som na neho nemyslel, ale dnes mi prišiel na um. Ktovie čo teraz hastroš robí. Hádam číta tento článok a pozve ma na palacinky. A možno si tiež robil praženicu a spomenul si na nádherné časy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?