Maliny

Autor: Martin Šuraba | 14.6.2016 o 18:46 | (upravené 15.6.2016 o 12:13) Karma článku: 5,47 | Prečítané:  463x

Každý príbeh začína charakteristikou. Poznal chlapca, ktorý miloval babkinu starostlivosť, pusu od mamy, pistáciovú zmrzlinu a pusu zadžabanú malinami.

Chlapčisko sa pohybovalo medzi Košicami a Prešovom. Každé ráno v Košiciach na stanici sa pýtalo uja šoféra, či autobus náhodou nejde po diaľnici. Šofér sa na neho usmial tými veľkými očami a povedal. „Náhodou idem.“

V Prešove vystúpil a chodieval na Univerzitu. Cítil k tej univerzite citový vzťah a preto o nej písal s veľkým U. Bol šťastný, pretože chodil niekam, kam patril. Občas do školy zašiel aj cez koľajnice, ale potom ho chytili policajti a vzali od neho peniaze.

Občas s ním chodievala do školy jedna slečna. Mala strapaté vlasy, hanblivé pehy a šteklivé oči. Rád sa jej pozeral do očí. Hlavne, keď sa smiala. Skoro vždy mala so sebou maliny. Áno, tie sladké maliny, ktorými sa napchávate do nemoty a stále nemáte dosť.

Skamarátili sa veľmi rýchlo. On bol hanblivý introvert, ktorý neprezradil nič. Ona bola tichá, veľa toho nepovedala, ale vždy bola šťastná, keď ho videla. Nejako sa do seba zamalinovali. Inými slovami, on bol maškrtný a občas sa jej spýtal, či si môže uchmatnúť. Predsa len, hladný chlap sladkosti nikdy neodmietne. Nuž a tak sa zoznámili. On bol Jonáš a ona Hannah.

Bývala v Bretejovciach, takže náš hastroš sa dosť často vozil do Košíc autobusom. Nešiel teda po diaľnici, ale cestoval dedinami. Bolo to tam pod slanskými vrchmi.

Pobehali spolu celý Prešov. Ukazoval jej, kde bola historická cesta z Budapešte až do Poľska. Šli spolu ku Carrafovej väznici a ona mu hovorila príbeh, ktorý tá väznica písala. Spomenula mu aj veľkostatkára Juraja Radvanského, ktorý bol tiež obeťou toho krvavého roku 1687. V tom období povolali aj katov z Košíc.

Jedného dňa zabehli do Slanských vrchov. Išli spoločne zbierať maliny. Vzali si pletené košíky a utekali. Našli kríky a mali radosti. Pozerali sa na seba. Keď si všimli, že sa pozerá ten druhý, rýchlo sa skryli, aby ich nevidel. Ich rumenec bol stále viac a viac naplnený červenou farbou.

„Stará mama ťa naučila aj na maliny?“ nedalo mu to.

„Isteže. Povedala mi, že ten chlap, ktorý bude odo mňa kradnúť maliny, toho si mám vziať.“ povedala mu hanblivo a začala utekať po lúke, aby nevidela jeho pohľad.

Behal za ňou, aby ju chytil. Skrývala sa za brezami, kde bolo jej najmilšie miesto. Brezový háj a potôčik plný rýb. Nad potokom sa tiahlo návršie. Prišiel k tomu potoku, ale nevidel ju. Začal kričať. „Synnove, kde si?“ kričal a už sa aj začal báť.

O pár minút vyliezla zo skrýše a usmiala sa na neho. Malín už nebolo, náš neborák všetky zjedol. Nebol však sám, kto mal zamalinovanú pusu. „Ty poznáš tú knihu?“ usmiala sa na neho a svojimi červenými rukami od malín mu ešte zopár sladkých dobrôt ponúkla.

„Pravdaže ju poznám. Veď ma svojim spôsobom formovala.“ povedal jej.

„Ako ti napadlo ma tak nazvať?“ spýtala sa ho. Bola zvedavá a prekvapená.

„Sme predsa pod slnečným návrším.“ usmial sa.

„Ako malá som sem veľmi rada chodievala. Nádherný brezový háj, kde som si spravila svoju skrýšu. Mala som tu svoje knižky a čítala si. Cez potok je dom a tam žijú moji starí rodičia. Keď som bola hladná alebo bez malín, prešla som k nim. Občas som behala po potoku bosá. Komu sa chcelo obúvať?“ spýtala sa ho a zatvárila sa akoby nespravila nič neobvyklé.

„Kedy si naposledy chodila bosá po potoku?“ opýtal sa sprisahanecky.

„Keď som ešte rybám rozprávala rozprávky o vodníkovi.“ usmiala sa.

„Akí sú tvoji starí rodičia?“ bol zvedavý.

„Najlepší na svete. Ako malá som k nim chodievala rada. Vždy som si pozerala fotky, dali mi do ruky atlas sveta a cestovali sme. Ich najväčší problém bol, či som alebo nie som hladná. Napchávali ma koláčmi a stále mi ukazali nejaký nový malinový ker. Nový v tom zmysle, že som ho ešte nevyjedla.“ rehnila sa tými malinovými ústami.

Prešli sa aj vôkol toho potoka a on ju chytil za ruku. Prebehol ním ten slastný pocit, že drží niekoho za ruku, koho aj cíti. Veď držanie za ruku je jedna z najkrajších vlastností a pozorností, čo si človek môže želať.

„Prečo si to urobil? Chceš mi k tomu niečo povedať?“ spýtala sa ho a usmievala sa.

„Pravdaže. Bojím sa, že vyskočí nejaký divoký bizón. Potom by sme museli chodiť po potoku bosí.“ riekol jej a ona sa smiala. Niet krajšia odmena pre chlapa.

„Vieš akí boli moji starí rodičia?“ opýtal sa jej pri prechádzke.

„Prezraď mi to tajomstvo.“ povedala a obaja sa zasmiali pri tejto vete.

„Milovali sme kakao u babky. Takisto aj jej dobroty. Rozprávala nám rozprávky, ktoré si sama vymýšľala.“ povedal jej.

„Už viem, po kom to máš.“ skočila mu do rečí.

„Hrali sme sa na obchod. Mali sme staré mechanické počítadlo. Raz ťa k nej vezmem na palacinky.“ usmial sa.

„Máš zamalinovanú pusu.“ povedal jej po chvíle.

„Aj ty. Maškrtník jeden. Predstavujem si ťa ako malé dieťa. Odžabal si sa kadečím a bol si na seba hrdý. Isto aj špagety ješ v bielom tričku.“ rehotala sa.

Pobozkal ju a zo zamalinovanej pusy sa stala pusa zamilovaná. Časom sa vzali a majú kopec detí. Keby ste ich chceli niekedy stretnúť, skočte do rusnáckeho divadla v Prešove. Ale tam chodia bez malinovej pusy a bez bieleho trička. Nenoste si maliny, prezradili by ste ma.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?