Jablká

Autor: Martin Šuraba | 31.7.2016 o 20:06 | Karma článku: 4,60 | Prečítané:  1292x

Na Poštovej ulici v Košiciach žil pán, ktorý chodil každé ráno kupovať mlieko. To preto, lebo mal kocúra a ten bol veľký pažroš. Ešte väčší ako autor týchto riadkov a to je už čo povedať.

Pán chodieval po Košiciach vždy vo flanelovej košeli a obdivoval litografie Vojtecha Klimkoviča. Vždy, keď som ho stretol, oslovil ma zaujímavým titulom.

„Mládenec, čo porábaš? Vieš aká bola Poštová ulica kedysi? Keď čítaš Charlesa Dickensa pred Vianocami, choď na Poštovú ulicu, vojdi do kaviarne a zacítiš vôňu vianočného Londýna.“ a šiel ďalej. Bol som ešte malý brčkavý hastroš. Nerozumel som mu, ale časom som sa utvrdil, že má pravdu.

Poštová ulica v Košiciach má svoj šarm. Nabudúce tam zájdem v nejakom klobúku, aby som sa cítil ako typický staromešťan na začiaku 20. storočia. (Skoro ako Sándor Márai.)

Raz som ho stretol na trhu, keď na Dominikánskom námestí predávali všakovaké dobroty. Boli sme s mamkou na trhu a ona si kupovala kvety. To som ešte nosil košele a vesty. Pochopiteľne, že košeľa bola vykasaná a moje ústa s mliečnymi zubami rozosmievali publikum. Aj ma chceli dať k divadlu, ale vďaka mojim havraním, neučesaným vlasom som skončil v prvom kole Zlatej brány. (Spieval som Červený kacheľ.)

Ako sme tak boli na trhu, ujo sa uklonil a usmial sa. „Tak čo, mládenec? Už si bol v Miklušovej väznici? Alebo v nejakej galérii? Viete, ja hrozne rád chodím pozerať na litografické dosky Vojtecha Klimkoviča.“ a odišiel.

Nevedel som kto to je a bol som zvedavý. Raz ma vzali do Aidy na Poštovej ulici, aby som aspoň na polhodiny bol ticho a rodičia sa mohli vyspať. Také som bol zlé decko. A on tam bol. Prišiel k nám, vzal si banány v čokoláde a venčeky. Tie venčeky boli pre mňa a ja som sa topil blahom. Ktorá žena by mi odolala? Trubičky boli po celých mojich ústach od krému a ja som sa cítil ako ten slávny Gaskonec, keď sa mu otvorili brány Paríža. (Tým som sa stal až neskôr, keď som sa chcel pobiť s troma chalanmi na tom istom mieste stále v inú hodinu.)

„Mám rád jablká. Kedysi som ich jedol o dušu. Viete, keď som ešte učil, nosil som si v aktovke jablká. Moja žena je skvelá. Ona má rada bylinky a ovocie. Máme jablkový sad. Vždy mi dávala čerstvé, voňavé a sladké jablká. Keď som bol dobrý, upiekla aj štrúdľu. Tú som ale do školy nikdy nedoniesol. Viete prečo? Pretože som ju zjedol skôr ako vychladla. Tá mala so mnou starosti. Na pohotovosti som bol miestnou atrakciou.“ hovorieval.

Potom nám povedal príbeh o košickom Urbanovi a o poľskej orlici, ktorú nejaký kováč ukul do mestského erbu. On to tak svojsky opisoval. „Bol raz jeden Ľudo, ale nie Velislav, ten Ľudo žil oveľa skôr. Starý darebák, siedmeho mája 1369 bol dobrý rok na erby. I preto Košice dostali erbovú listinu. Ale nemal ten erb kto namaľovať. Zbojníci to boli. Potom prišiel rok 1423 a to sme dostali asi najkrajší erb, aký Košice dostali. Žigmund bol beťár. V roku 1453 musel Ladislav mať nejaký zvláštny cit pre umenie. Však to aj škôlkar na výtvarnej výchove by nakreslil krajší erb. A keď ešte chcete vedieť ten príbeh o poľskej orlici z roku 1502, dočkajte. Idem si po venček.“ a odišiel. Potom rozprával zaujímavo, zanietene.

Keď som začal študovať na vysokej škole, odišiel som do prezidentskej pivárne v Prešove. Dal som si kačku, lokše natretú kačacou masťou a Šariš. Kráčal som po tej ulici, kde majú tú úžasnú zmrzlinu a nejaká teta predávala jablká. Hovorím si, že si idem kúpiť jablko. A tak som si ich ošúchal o tričko (ako teraz okuliare) a odhrýzol som si. Myslím, že to je jeden z dôvodov, prečo som svoju Alma mater toľko miloval. Mamka mi nakúpila nejedné jablko počas štúdia na tej škole.

Doštudoval som a zamestnal sa nejako. Robil som to, ono, tamto a čo ja viem čo všetko. Potom sa zo mňa stal učiteľ a šiel som učiť. Svedomito som si pripravil poznámky a kráčal do školy. Pred školou bola večierka, kde som si kúpil jablko. Veď som išiel do školy a k tomu jablká patria.

Bol to zaujímavý pán. Vďaka nemu mám rád jablká, flanelové košele a príbehy. Raz vám napíšem o jeho kocúrovi. Kocúr mi raz povedal príbeh o neposlušnom mníchovi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?