Černice

Autor: Martin Šuraba | 11.8.2016 o 19:51 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  689x

Ipeľská ulica v Košiciach má svoj pôvab. Najmä preto, že má inštitúciu, z ktorej vyjde neuveriteľné množstvo úspešných absolventov. Nielen autor týchto riadkov je absolvent, ale aj šarvanec, ktorý mal červené zuby od černíc.

Čavargoš čavargoval po celej Terase už od útleho detstva. Pozeral ovocníčkov, večerníčky a iné dobroty. Takisto ako každý z nás v tom veku, behal po strechách, zvonil susedom na zvončeky a kopal do aút, aby poplašné zariadenie začalo hučať.

Keď sa raz prejdete pešo od Ipeľskej ulice hore na sídlisko KVP, uvidíte most. Pri tom moste sa začal odohrávať príbeh nás dvoch. Boli sme dvaja pomätenci s účesom Carlosa Walderramu a chuťou páchať dobrodružstvá. Pokrstili nás rovnakým menom.

Do lesa sme sa chodili prechádzať, diskutovať, zakladať ohne, opekať zemiaky, čo sme si natrhali cestou od niekoho z poľa a kadečo iné. Martin bol fiškus, vzal od tety moravské mäso, šunku, syr a iné dobroty. Ja som nosil chlieb alebo cibuľu. Všetko sme si osolili a rozprávali si príbehy o Košiciach. (Napríklad o tom ako je prešovský Solivar nad zlato.)

Úplne najradšej sme mali radi koniec leta, pretože vtedy rástli černice.

Les úplne inak cítiť na začiatku leta a na konci. Od vône kvetov a stromov až po človeka. Predsa len, keď človek ide do lesa koncom júna, má pocit takej nevinnej slobody. Ide pomaličky, opatrne, aby nikoho nezobudil. Koncom leta sa tam cítime akoby sme poznali každého škriatka, cítili a počuli všetko možné, dokonca aj padanie listov. Čo je na tomto kolobehu prírody najkrajšie? Ono sa to deje každé leto a každé leto máme pocit, že je to prvýkrát.

My sme sa o tom bavili skoro každé leto. Ten pocit augusta, keď už je potok horúci a môžeme si tam mačať svoje nohy. Nechajme teraz močiť si nohy v potoku a venujme sa trošku jednému príbehu. Napíšem vám príbeh o tom, prečo milujem černice a prečo mám na ňu takú obrovskú chuť.

Boli sme už starší a teda sme chodievali do Ďurka. Kofola tam stála 10 korún a ešte tam bolo aj ihrisko. Vzali sme si kofolu do plastového pohára za 11 korún a sadli si na tribúnu.

„Zajtra teda pôjdeme na černice?“ opýtal sa ma.

„Isteže. Stretneme sa už ráno o šiestej ako obyčajne.“ povedal som a napil som sa.

„Už sa teším ako mama urobí černicový lekvár. Dôjdeš dúfam na koštovku.“ povedal mi.

„Jasné, že prídem. Môžeme pozerať Ninja korytnačky alebo Bol raz jeden život. Alebo môžem prísť vo štvrtok?“ spýtal som sa.

„Vidíš, dojdi vo štvrtok. To pôjdu Kotúče DM.“ povedal mi.

„Ja ťa zasa pozvem na víkend v októbri. Prespíš u mňa. Budeme sa hrať s vlakmi a ráno v sobotu vstaneme skoro. Pôjde Filmárik a Filmuška.“ odvetil som mu. To už som mal v hlave buchty a černicový sirup.

Išiel som spať s pocitom, že ráno ma čaká dobrodružstvo. Zaspal som skoro, aj som zabudol na to, ako si Esti Mese umýva zuby.

Ráno som vstal skoro, zo špajze som vytiahol chlieb a syr. Vybral som sa na cestu za černicami. Košíky už boli prichystané a ja som sa vybral na túto výpravu. Cítil som sa ako Robinson Crusoe, ale s tým pocitom, že sa domov vrátim.

Stretli sme sa pri moste a šli do lesa. Prešli sme hore na KVP ešte ku kláštoru a šli. Keď ste boli niekedy v lese pri kláštore, je tam kríž. (Alebo aspoň bol, už som tam nebol roky.)

Ako sme tak kráčali okolo kríža, kľačali tam nejakí šarvanci. Modlili sa k nebeskému otcovi, aby im odpustil, že práve kradli kukuricu.

Prešli sme ďalej do lesa, na to naše obľúbené miesto. Tam, kde bol krík plný černíc.

„Najprv naberieme prvý košík a potom môžeme ochutnávať.“ odvetil mi.

Začali sme zbierať a rozoberať nové časti seriálu Bol raz jeden život.

„Keby sme sa porezali, krvné doštičky pomôžu pri správnom zrážaní krvi a preto sa to zahojí.“ povedal som svoj vedecký objav.

„To som nevidel! Bola u nás návšteva. Ešte mi povedz, čo bolo? Boli tam aj baktérie a vírusy? A čo ten starček, ktorého dabuje Ivan Krivosudský?“ dychtivo hľadal informácie.

Tak som mu počas zberania černíc spravil odbornú prednášku. Hovoril som mu, že červené krvinky prenášajú kyslík, biele krvinky chránia organizmus a krvné doštičky pomáhajú pri zrážaniu krvi. Pravdaže som mu povedal aj o bakteriách a tom slizkom úsmeve vírusu.

Ako sa tak zhovárame o našom tele, niečo nás prerušilo. Voľakto plakal. Išli sme ďalej a videli dve dievčatá. Obe mali sukne a plakali. Všimli sme si, že sa poškriabali na rukách.

Vtedy sa v nás prejavil duch rytierstva. Obaja už s modrými perami (po černiciach) sme prišli k nim a teraz, čo sa spýtať.

„Čo sa vám stalo?“ opýtal som sa.

Pozereli sme sa a stretli sa nám oči. Vtedy som ešte nevedel, aké to je usmievať sa alebo iné veci. Obaja sme na seba pozerali a pripadalo nám to ako večnosť Krv jej tiekla po rukách a zo mňa sa lial pot akoby po maratónskom behu.

Môj černicový spoluzberateľ bol na tom rovnako. On tej svojej už držal ruky a niečo hovoril, že to nevadí. Vraj aj on sa minule porezal a najviac ho trápilo, že ho rodičia nepustia so mnou vonku.

Pozerali sme sa na seba a nič sme nepovedali. Potom mi napadla úchvatná myšlienka a tak som riekol.

„Minule som sa porezal pri zbieraní černíc. Zapálilo sa mi to a rodičia museli so mnou do nemocnice.“ povedal som svoj objav. Už som to nežné stvorenie nevidel roky, ale ten strašidelný pohľad nezabudnem dokonca svojho života.

Vtedy som nejako spozoroval, že som nemusel také hovoriť. Preto som to chcel zjemniť. „Ale to sa tebe nestane. Neboj, ja som sa poškrabal ďaleko hlbšie a ešte mi tam chalani nasypali piesok a zaliali vodou z mláky.“ dychtil som a potil som sa ešte viac ako neskôr, keď ma načapali na fyzike, že opisujem od spolužiačky. Nejako som vtedy nevedel pochopiť Ohmov zákon.

Rehnila sa a mal som pocit, že jej odľahlo.

Sadli sme si do trávy a rozprávali sa o svojich knižných hrdinoch. Ja som jej hovoril o kráľovi Artušovi a ona mne o Anne zo Zeleného domu. Ako som si ju vtedy chcel zobrať za ženu a bývať s ňou v Zelenom dome!

Odprevadili sme ich až skoro ku krížu spolu s košíkmi. Domov sme šli úplne vytešení s takým novým pocitom. Mamke som povedal všetko o svojom dobrodružstve. Tešila sa so mnou a rozprávala mi o tom, aké je to chytiť dievča za ruku a tak. Tato sa tešil ešte viac.

Ešte sme ich videli na černiciach a rýchlo sa skamarátili. Rozprávali sme im rozprávky o drakoch, aby sa báli a my ich mohli zachraňovať. Smiali sme sa na spoločných vtipoch a časom si chceli aj vymieňať známky zo školy.

Vyrástli sme a už sme sa so svojimi černicovými kamarátkami nestretávali. My dvaja sme časom prišli žiť do Prahy a občas sa stretneme aj tu. Raz sme šli spolu v metre a spomenuli si na černice.

„Pamätáš si na našu prvú lásku? Ja ti poviem, že som sa s ňou chcel oženiť a mať s ňou deti. Ktovie, či by sme sa spoznali na ulici.“ odpovedal som mu.

„Tá sladká chuť spoznávať a ochutnávať spoločne černice.“ rehotal sa.

„A rozprávať im vymyslené rozprávky.“ ozval som sa.

„Už v tom veku im bolo jasné, že sme si to vymýšľali.“ radil mi.

„Mali by sme ísť na černice.“ odvetil som mu.

„Veruže mali. Ale dnes poďme na jedno orosené. Môžeme prebrať plán cesty.“ povedal mi a skočili sme do miestneho šenku.

„Ešte vieš čo ma zaujíma? Vieš, keď sa porezali, ako si ju utešil? Keď mala porezané ruky, však vieš.“ spýtal sa ma.

„Už ani neviem. Asi som si vymyslel, že vlci a medvede nemajú radi krv.“ povedal som mu.

„Ja som tej svojej povedal, nech je černice. Vymyslel som si, že černice pomáhajú pri zrážaní krvi.“ povedal mi a ja som sa rehotal.

„Ale ono to je pravda. Černice pomáhajú pri zrážaní krvi a pri delení buniek.“ povedal som mu.

Vyprskli sme smiechom a dali si dobortu zo šenku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?