Električky

Autor: Martin Šuraba | 22.8.2016 o 21:18 | Karma článku: 5,36 | Prečítané:  1825x

Aký máte vzťah s električkami? Napíšem vám o chlapcovi, ktorý si električky zamiloval. Viem z najlepších zdrojov, že je veľký objaviteľ.

Sedemnáste poschodie obrovskej budovy na ulici SNP navšívil jednu nedeľu bocian. Doniesol tam to chlapčisko, ktoré sa zamilovalo do električiek.

Miloval slaninu s cibuľou, langoše a tak nejako sa stal technikom.I jeho opantala legenda o mimozemšťanoch v Budapešti. Akáže to bola legenda? Povrávalo sa, že v 30. rokoch 20. storočia prišli mimozemšťania do metropoly Maďarska a začali učiť fyziku. Nie, to neboli mimozemšťania. Bol to Lászlo Rátz a jeden jeho žiak, ktorý v roku 1945 (v Amerike) urobil neuveriteľný objav. Tak schválne, čo sa stalo v roku 1945 a nesúvisí to s ukončením druhej svetovej vojny?

Nechajme ale uja Jánosa a jeho schému. Venujme sa Košiciam a kučeravému zbojníkovi. Mal brčkavé vlasy, hnedé oči a akúsi svojskú zbraň proti hlúpemu systému, s ktorým nesúhlasil. Jedného dňa večerného zavolal svojej dobrej kamarátke, aby jej povedal veľký objav. „Ahoj, vieš o tom, že Anička Jurkovičová možno hrala v divadle Sandokana? Čo keby sme šli na pivo a napísali o tom do miestnej tlače? Možno nám Večerník vydá zvláštnu stránku.“ a zložil.

Pre tých z vás, ktorí spoznali autora týchto myšlienok, gratulujem vám. Prirodzene, že som to ja.

Keď som bol malý, blonďatý zbojník, miloval som svoje vedierko. Zobral som si vedierko na posteľ a precestoval Európu. Nikto z postele nesmel odísť, lebo, čo ak sme práve plávali po Níle a zožrali by ho krokodíly?

Cestovanie sa stalo akousi túžbou a prianím. Keď som sa naučil čítať a písať, kreslil som si v košickej MHD schémy a písal si vlastné cesty. Vymyslel som takú schému dopravného podniku, že by ma nejeden šofér miloval. Dokonca by to bolo bez revízorov!

Isteže som bol zvedavý a sledoval som tie veľké čudá, čo chodia po koľajniciach. Zamiloval som sa do električiek. Keď sa to pohlo a šlo po nejakej trati. Mal som pocit, že sú ľudia menší a ešte menší, až sa nakoniec stanú trpaslíkmi. (Áno, to mám z toho filmu.)

Električkové dobrodružstvá ma vždy bavili. Bol to pre mňa výlet po meste. Sledoval som, spoznával a objavoval košické ulice, značky, stromy a kadečo iné.

V električkách ľudia robili bárčo. (Inak toto je také košické slovo asi ako turošina.) Podaktori hastroši v električkách spali, iní hrali sedmu do kríža. Ďalší si vybral rezeň, chleba a uhorku. Iný ujo čítal detektívku (jeden dokonca western). Voľaktoré dámy si na seba obliekli šaty, ktoré dokázali byť zvedavé s obrovskou fantáziou. No a istí obyvatelia nášho mesta potrebovali celej električke porozprávať svoj zdravotný stav. (Večer som sa opil, teraz mi je zle a poď so mnou do Ďurka.)

Počas strednej školy som cestoval električkami. Prišiel som na vstupný areál USS. Videl som obrovský dav ľudí, ktorý na niečo čaká. Fascinuje ma, že hanblivému introvertovi toto nič nerobilo. Sledoval som pozorne kadekoho. Niektorí mali pekné košele, iní pekné kabáty, niekto sa pekne usmieval, iný zasa džavotal, ďalší sa škriepil s manželkou a tak. Keď sa električka pohla, všetci ožili a pohlo sa to. Občas bol ujo šofér veľký milovník výletov a tak nám zanôtil z rádia čosi nádherne od Petra Stašáka alebo Róberta Kazíka po španielsky. Vivo, vivo!

Električka potom šla na zastávku Valcovňa USS alebo VSŽ. Tam pristúpili ďalší ľudia a išlo sa ďalej. Keď sme išli so Z, stáli sme na Ľudvikovom dvore, v Poľove a na Pereši. Keď nie, prefrčali sme legendárnymi dedinami môjho detstva (najmä jednou) ako strela. A čo potom? Nuž, keď som nechtiac nastúpil do električky R6, ona zabočila k štadiónu Spoje Košice a tam ma to vcuclo na kofolu.

Mám rád košické električky. Koľko ľudí som tam spoznal, pod koľké šaty som sa pozeral, koľko rôznych polôh spánku som tam zažil. To nehovorím o knihách, napísaných príbehov v hlave, porátaných áut. A to najpodstatnejšie! Viete, koľkých strašiakov do kapusty som z nich videl?

Keď prídem nabuduce do Városa, určite sa povozím a pospomínam si. Napíšte mi ako to máte s električkami vy! Ja sa teraz vozím po pražských a občas je veselo. Okrem toho, že mnoho pražskej mládeže si praje Zemanovu smrť, človek tam zažije aj taký úprimný, láskavý humor. Minule som šiel po Smíchove, na zastávke ČSAD Smíchov niekto nastúpil a skríkol do telefónu. „Poslyš Jakube, chtějí dostat na jatka krávu! Dělej něco!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?