reklama

Jozef Kroner - Neobyčajný testament

„Sú v živote chvíle, keď sa stretnete s človekom, zahľadíte sa do jeho očí a odrazu je vám ľuto, že ste ho nepoznali celý život.“ (Jozef Kroner)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Niektoré mestá majú podobný vývoj ako ľudské generácie. Keď hovorím o Jozefovi Kronerovi, nedá mi spomenúť Hurbana. Pretože sa do jeho rodiny priženil a rovnako ako Jozef Miloslav Hurban šíril kultúru. Isteže, robil to inakšie. Žil predsa v iných podmienkach a mal trochu iné remeslo. Zhodneme sa na tom, že obom vďačíme za obrovský rozsah našej kultúry. Medzi výsledkami práce Jozefa Miloslava Hurbana a Jozefa Kronera je niekoľko desaťročí.

Zoberme si teraz niekoľko desaťročí a aplikujeme to na mesto. To mesto je Martin. V druhej polovici 19. storočia to bolo naše matičné mesto. Nielenže tu bolo Memorandum, postavila sa tu Matica slovenská, ale vytvoril sa tu obrovský kultúrny rozmach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V roku 1944 vzniklo komorné divadlo. Samozrejme, že to malo rôzne návzy, historicky si prešlo nejakým vývojom. Dôležité na tom divadle je fakt, aké osobnosti vychovalo. Pri jednej osobnosti sa zastavíme. Bola ňou teta Naďa Hejná. Ona bola spoluzakladateľkou spomínaného divadla.

Jedného dňa prišlo do divadla chlapčisko. Keď sa dozvedel, že ho tam prijali, od šťastia pretancoval noc. Spomínané mláďa pricestovalo, ani to kožuch nemalo a čakalo. Naďa Hejná ho prijala, bolo jej ho ľúto. Keď sa jej po rokoch spýtal prečo, odvetila mu. „Pretože si bol taký špatný.“

Mladík začal hrať a zbieral skúsenosti. Ľudia si ho obľúbili, šepkali si o ňom v divadle. Poniektorým sa páčil a niektorí hovorili, že „toto bude dobrý herec“. To ešte ani on netušil, že sa z neho stane oscarový herec. Pravdaže ten film dostal Oscara za najlepší cudzojazyčný film a nie za najlepší mužský herecký výkon. Za seba môžem skromne napísať, že nikto iný by nedokázal Tóna Brtka zahrať tak ako práve Jozef Kroner. Medzi nami, pozrite si ten film niekedy na plátne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som ho poznal z rozprávok alebo ako komika. To som ešte netušil, že on hrával v martinskom divadle Jaga z Othella a iné tragické postavy.

Aký bol človek a čo mi zanechal? Položil som si dve otázky. Na prvú neodpoviem, lebo som ho nepoznal. Na tú druhú sa pokúsim odpovedať. Prečítal som si jeho druhú knihu, Neobyčajný testament.

Kniha je úžasná. Napísaná je s nádherným odkazom, ktorý písal citlivý človek. Keď som to správne počítal, kniha má 22 poviedok s posolstvom. Písal ju s láskavým humorom a cítiť v nej nádhernú slovenčinu. Sám tvrdí, že Slovensko zvykne nazývať svojim. Presne taká je aj jeho kniha. Je o ľuďoch od západu na východ. Cítiť v ňom ako miloval jednotlivé nárečia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá poviedka má nazov Testament. V nej sa lúči so svojimi milovanými a prichádza k svojim rodičom a súrodencom. Nádherne opisuje svoj vzťah s rodičmi. V poviedke cítiť jeho ako si váži hodnotu rodiny. Vie, že rodičia sa na neho pozerali z neba a pomáhali mu prekonávať prekážky. Boli pri ňom stále. Charakterizuje to aj matkinou vetou. „Dieťa moje, ty ešte patríš do života. Nemôžeš tu zostať, ty si ešte živý. Hneď si sa mi akosi nezdal.“ (Kroner, 2009, s.19)

V ďalších poviedkach spomína na svoje detstvo, divadelné začiatky, píše o svojich kamarátoch, kolegoch. Svoj vzťah s divadlom charakterizuje takto: „Divadlo mi učarovalo na celý život. Znamenalo pre mňa ilúzie, úniky zo života, krásne stretania. Cítil som sa ako svetlonos. Nikdy nezabudnem na tie krásne chvíle, keď som pocítil dokonalý dotyk medzi javiskom a hľadiskom, na dotyk človeka s človekom.“ (Kroner, 2009, s. 26)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokiaľ by ste si chceli prečítať niečo ohľadom filmovania, nájdete to aj tu. „ Keď sme s Karolom Machatom filmovali na Orave, mali sme pocit, v povojnovom entuziazme, že sme zakladatelia slovenskej kinematografie. Predbehli nás Karol Plicka, Martin Frič, Paľo Bielik.“ (Kroner, 2009, s. 49) Poviedka sa volá Motocykel a obom sa zapáčila motorka. Karol Machata a Jozef Kroner vyrazili na cestu a cez poľnú cestu prechádzalo stádo kráv. Koniec neprezradím.

Veľmi pekne komentuje aj svoje filmovanie v seriáli „Slovácko sa nesúdi“. Keď filmovali s Oldřichom Velénom, nevyhli sa moravskej pohostinnosti. Jednoducho ich vcuclo do „sklípku“. Jozef Kroner sa o Oldřichovi Velénovi vyjadril takto: „Sú v živote chvíle, keď sa stretnete s človekom, zahľadíte sa do jeho očí a odrazu je vám ľuto, že ste ho nepoznali celý život.“ (Kroner, 2009, s. 51.) V poviedke Oldo vám koniec prezradím. „Po niekoľkých pohárikoch v „sklípku“ sa Oldo zamyslel, nahol sa ku mne a ustarostene povedal.: - Jóžo, teď přemejšlím, proc jsem v té kapličce říkal pane bože, když to byla panenka Maria.“ (Kroner, 2009, s. 52)

Ako som načrtol, nájdeme tu aj nárečie. V poviedke Družba zamiešal medzi sebou dve dedinky. Jedna je na Záhorí a druhá na Šariši. Zástupcovia oboch nárečí sa hádajú a nevedia, čo sú erteple a bandurky. Potom si to vysvetlia, keď zistia, že vedia po anglicky obe strany. „A potom to už išlo ako po masle. Vysvetlili si, že erteple a bandurky sú zemiaky, valal je dedina, eščik je ešte, keľo nie je kel, ale koľko, hutoríme, že je hovoríme, turošina je kukurica, atď.“ (Kroner, 2009, s. 57)

Nasmejete sa aj v jeho poviedke Susedia. Vtipne a vhodne charakterizuje svoj vzťah so susedmi. Keď to budete čítať, rýchlo hľadajte pasáž o psovi a zlej susedke. Mal aj iných susedov. Pri charakteristike jedného suseda som si uvedomil, aká mi je blízka tá jeho karikatúra. „Iste diaľkovo študoval urológiu, lebo ma cez tú dieru poúčal, ako niektoré termíny v tejto oblasti zľudoveli.“ (Kroner, 2009, s. 76)

Nielen humor tu nájdeme. Píše o svojom živote, o svojom detstve na Kysuciach, ba aj o spomienkach z vojny. „Keď Hitler zistil, že sa mu vidína tisícročnej ríš rúca, povolal mňa, a so mnou ročník 1924, aby sme mu ríšu uchránili.“ (Kroner, 2009, s. 68) Poviedka s názvom Vojnové reminiscencie je veľmi silná. Ukazuje tu svoj citlivý vzťah k mame, k svojim blízkym a k hodnote domova. Opisuje tam nemecké prostredie, to, ako si nerozumeli, ako stavali zákopy a podobne. Pre mňa osobne bola tá poviedka veľmi silná, krutá a ukázal mi aj pohľad Jozefa Kronera na vojnu.

O druhej svetovej vojne je aj jeho predposledná poviedka Jakubove uniformy. Popisuje tu aj slovenský štát, gardistov a celkovo mentalitu tohto obdobia. Je to história, za ktorú by sme sa nemali skrývať a tváriť sa, že sa nás netýka. Keď som tú poviedku čítal, chvíľku som mal pocit, že som v deji diania filmu Obchod na korze.

Kniha Neobyčajný testament je veľmi pekná. Napísal ju človek, ktorý už mal niečo odžité, prezentuje tu svoju životnú filozofiu láskavým humorom. Je to nádherný bádateľský materiál, ktorý ponúka cestu do duše nášho milovaného herca. Zoženiete to prakticky všade.

Bibliografia: Kroner, J. Neobyčajný testament. Bratislava : Európa, 2009. 128 s. ISBN 978-80-89111-48-0.

Zdroj obrázku: http://www.supermeda.cz/129733-large/neobycajny-testament.jpg

Martin Šuraba

Martin Šuraba

Bloger 
  • Počet článkov:  654
  •  | 
  • Páči sa:  231x

Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík:  Malý princČeskí herciSúkromnéNezaradenéknižný svetturistický blogDievčatko so zápalkamibehanie

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu