Jablkový list

Autor: Martin Šuraba | 23.9.2016 o 17:29 | Karma článku: 6,04 | Prečítané:  304x

Začali sa farbiť stromy a hmlu vidieť každé ráno. Okolie riek, močiarov a potokov mi pripomína detektívne poviedky Arthura Conana Doyla. Prišla jeseň.

Či už je to krajina, ktorá vyzerá ako blatiny Psa Baskervillského alebo ako pohľad z prešovskej kalvárie, nie je dôležité. Vždy si spomeniem na jedného uja, ktorý býval v Čermeli.

Mali sme nádherné detstvo. Vyrastali sme v Čermeli, kde bolo naše bydlo. Záhrada ako zo Sebeckého obra, lesné cestičky ako z kníh Karla Klostermana a v lese nám škriatkovia varili ten najlepší čaj z byliniek. Keď sme už boli starší, škriatkovia varili pivo a my sme chodievali na jedno orosené.

Bolo to detstvo plné smiechu a šantivého života. V zime sme sa sánkovali a guľovali. Na jar sme chodievali bozkávať dievčence pod čerešne, v lete sa túlali do lúk a na jeseň sme chodievali k pánovi Nagyovi.

Ten pocit, keď človek odchádzal v piatok do školy, bol nádherný. Vyrazili sme na Čermeľ a Košice sa na nás usmievali. Existuje mnoho miest, v ktorých som bol. Ale ten jamkový úsmev nevinného chlapca, ktorý sa vyhrabal z kopy uhlia a hodí na vás pohľad „Ta“, to nemá žiadne iné mesto na svete.

Každý piatok sme chodievali k susedovi Nagyovi. Pracoval ako stolár. Vedel vyrezať všakovaké predmety a nejednu hračku mám dodnes. Jeho žena robila to najsladšie kakao v celom Čermeli. Naň chodievali všetky živé tvory lesa. Keď urobila kakao, osladila medom a dala doň kúsok masla, voňal celý les. Tešili sme sa na to celý týždeň, ale nielen kvôli kakau. To boli piatky plné poézie, rozhovorov, filozofie, bavili sme sa o knihách, o bylinkách alebo len o tom, kto sa nám páči.

Pán Nagy bol skvelý chlap. Nosieval obrovské košele a plstený sveter. Na jeseň si k nám sadol, napil sa kakaa a ochutnal nejakú dobrotu.

„No, co parobci? Ako bolo v škole?“ opýtal sa nás.

My sme mu hovorili a on nás počúval. Dával nám tipy na knihy. Doniesol mi zaprášeného Jekylla a Hyda, alebo nejaké anekdoty. Potom nás poprosil, či mu nepomôžeme pozbierať jablká.

„Tam vežni ladičku a poďme zbierať jabluka.“ zavelil.

Zbierali sme jablká a zhovárali sa. Keď sme nevládali debničku dvihnúť, pomohol nám. Keď bola príliš ľahká, nasypal nám jabĺk. Isteže nastala situácia, že jabĺk bolo veľa a debničiek málo. Čo v takom prípade? Zjedli sme to.

Jablká sme hneď nosili do špajze a pani Nagyová ich strúhala na štrúdľu. Dve debničky ostali von. Jedna debnička bola pre okoloidúcich a druhá pre škriatkov.

Isteže v náture, ktorá je nám všetkým bližšia ako čokoľvek na svete, našli sa niektorí, čo debničky ukradli a predávali na trhu. Keď sme ich videli ako páchajú tento ozrutný zločin, rozhodli sme sa konať. Vzali sme motyku (nič iné po ruke nebolo) a naháňali ich. Chytili sme zlodejov a dopadli sme hrdinsky. Dostali sme po papuli a tí ogrgeli ušli. Povedali sme, čo sa stalo a pán Nagy nám povedal. „Kašlite na tie stvorenia. Dopadnú ako Gregoričovci. Prečítajte si Dáždnik sv. Petra a uvidíte, že každý chamtivec nájde biedu.“ a usmial sa.

Časom sme vyrástli a pán Nagy nám dal okoštovať jablkovice. Dokonca nám ju dával, keď sme šli na nejakú oslavu. Dal nám fľašku do ruky a povedal, nech nepijeme mnoho. Prirodzene, že sme ho nepočúvli a dopadli sme s obrovskými bolesťami hlavy, ktoré boli sebaindikované. Keď sa to dozvedel, rehnil sa.

Potom som odišiel preč, odsťahoval sa za prácou inam. Mal som čudné obdobieCítil som sa ako Dostojevského hrdina Bielych nocí. Na jednej strane obrovské množstvo ľudí, na druhej strane som sa nemal komu prihovoriť. V práci toho bolo pomerne dosť a ľudia okolo mňa boli studení.

I došiel som jeden večer do svojho bytu, kde som sa necítil doma a otvoril schránku. Bol tam list, voňal jablkami a prečítal som si tú jednu vetu, ktorú som našiel. „Všetko nechaj a choď pohľadať, kto bol Elzéard Bouffier.“

Vedel som, kto je autor jablkového listu. Utekal som do miestnej knižnice a vypožičal si knihu, ktorú napísal Jean Giono. Začal som ju čítať a cítil som sa presne tak ako, keď sme chodievali v piatky na Čermeľ k pánovi Nagyovi. Viete, čo som šiel po prečítaní knihy robiť? Boli asi tri hodiny v noci. Šiel som hľadať jablká. Nenašiel som nič, len rozzúreného psa. Košeľa, ktorú som mal na sebe, už nikdy nebola ako predtým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?