Martinské divadlo

Autor: Martin Šuraba | 8.10.2016 o 15:36 | (upravené 7.11.2016 o 13:25) Karma článku: 4,85 | Prečítané:  421x

Navštívil som Martin. Je to mesto mnohých pokladov, splnil som si nejeden bádateľský sen a celý čas ma sprevádzal genius loci.

Keď sa potrebujeme zastaviť v čase a kochať sa minulosťou, Martin je na to ten pravý. Existujú miesta, ktoré cítiť históriou. Pripomína mi to vôňu bukového dreva v lese.

Prirovnám to k Sitnu. Nepoznám krajana, ktorý nepozná povesť o sitnianskych rytieroch. Keď sa prechádzate po Banskej Štiavnici, vidíte ich naokolo. Cítite ich všade a nielen v Štiavnici. Cítiť ich až do Zvolena.

Niečo podobné má Martin. V 19. storočí sa mesto Martin stalo významným kultúrnym centrom. A ono je to tu stále. Je tu literárne múzeum, národná knižnica, národný cintorín a kadečo iné. V tom meste cítiť tú nádheru Matice Slovenskej, ba aj Kmeťovu Múzeálnu spoločnosť a všeličo iné. Všetci národní dejatelia tú spia večným spánkom na Národnom cintoríne.

Keď vystúpite pri Priore, prejdite sa po Národnom cintoríne. Zastavte sa pri jednom hrobe, kde ležia dvaja manželia. On bol Vít a ona Naďa. Naďa sa pôvodne volala Pietrová a stala sa významnou osobnosťou slovenského divadelníctva a filmu. Všetci ju poznáme ako Naďu Hejnú.

Prečo to spomínam? Pretože Naďa Hejná bola osobnosťou, vďaka ktorej vzniklo a rozvinulo sa Slovenské komorné divadlo v Martine. To divadlo som navštívil a bol na divadelnej hre „Mŕtvi to vidia inak“.

Navštíviť Slovenské komorné divadlo v Martine je nádherný exkurz do našej kinematografie. Pozáme známy príbeh o tom ako sa mladý chlapec dostal do Martina. Nemal ani kožuch a ihneď sa ho ujala Naďa Hejná. No a ten mladý chlapec začal hrať úlohy a charaktery kadekoho. Dokonca ako 27 ročný hral 75.ročného profesora. Potom prišiel Kubo a dodnes ho poznáme ako oscarového herca. Ja osobne ho mám najradšej ako Lucifuka.

Okrem neho tam účinkovalo mnoho hercov, ktorých milujeme. Hral tam aj prebíjaný fiškál (Jánošika), Štefan Kvietik, Elo Romančík (krásavec v divadle), Emil Horváth. Na javisko sa pozerali režiséri ako Andrej Bagar alebo Martin Hollý.

Ako som si sadol, prišli ku mne oni všetci. Miestami som mal pocit, že si ku mne úctivo sadol Emil Horváth starší. Karol Machata prišiel tiež a bez kadejakých formálnych rečí sme si už tykali. Prenikavým smiechom pribehli manželia Kronerovci a ten starší sa ma spýtal, či si viažem mušky. No a v predných radoch nás vždy s úsmevom upozorňovala Naďa Hejná.

Divadlo v Martine nestratilo na svojom pôvabe. Keď som spomenul národnú históriu, cítiť ju v divadle.

Ako som spomínal, navštívil som divadelnú hru „Mŕtvi to vidia inak.“

Niekedy sa vám stane, že prestane vnímať okolie. Nevšímate si nič naokolo, iba chcete vedieť ako to dopadne. Pripomína mi to knihy E.M.Remarqua. Začítate sa do deja, s tými postavami prežijete snád všetko a ste zvedaví ako to dopadne. Nejete, nespíte, nič vás nezaujíma, iba tá postava, prostredie a dej. Napríklad v knihe Miluj blížneho svojho postava Jozefa Steinera. Alebo v Noci v Lisaboni, keď vám niekto povie. „Predám vám lístky, keď vypočujete môj príbeh.“ Cestujete z Portugalska do Francúzska, Nemecka, potom do Švajčiarska a pochopíte prečo sa Jozef Schwarz chce pomstiť.

Presne toto isté je v divadelnej hre „Mŕtvi to vidia inak.“ Po chvíľke oťukávania s postavami vás to vcucne do deja a chcete vedieť ako to skončí. Ono to nie je ani komédia, ani tragédia, ani dráma. Neviem k tomu charakterizovať žáner.

Čo mi to pripomenulo? Pelíšky. Aj keď toto je úplne o niečom inom. Odohráva sa to v Madride, sú tam iné pomery, iní ľudia, iné situácie. Spoločné majú jedno. Obe diela sú svojim spôsobom komédie, kde vám behá mraz po chrbte.

Aj tu to bolo. Narehotal som sa do sýtosti. Ako som vychádzal z divadla, mal som taký mrazivý pocit deja, ktorý ma do seba vcucol.

Dej nebudem prezrádzať, napíšem len toľko. Je tam použitý podobný motív ako použil Karel Čapek vo svojej hre Matka. Mŕtvi sú medzi nami a vidia nás.

Je to divadelná hra, kde sa opäť rieši problém takého čakania na Charóna. A z tých mŕtvych sa jeden možno vráti do sveta živých. Neprezradím ako to dopadlo.

Divadelnú hru odporúčam, som veľmi rád, že som na nej bol. Priznám sa, že to bol nádherný kultúrny večer. A ako som šiel z divadla, genius loci bol pre mňa v Martine silnejší.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?