Dnes som si bol po plaketu prof. Janského

Autor: Martin Šuraba | 28.8.2007 o 17:51 | Karma článku: 10,85 | Prečítané:  3581x

Darovať krv, pomôcť niekomu aj sebe. Nie je to umenie, nedá sa zato dostať Nobelova cena, ale ak dostanete Janského plaketu, ste vďačný ani neviete komu. Sebe? Alebo transfúznej stanici? Dnes som dostal bronzovú Janského plaketu.

Celý príbeh začína na gymnáziu v Šaci, kedysi na štvrtkovej angličtine v treťom ročníku. Sedel som v lavici a dúfal, že konečne zazvoní. Zrazu sa ozval školský rozhlas, kde ani neviem kto hovoril, že môžeme ísť v piatok darovať krv. Mal som už pár dní 18 a darovať krv bolo stále mojim cieľom.

Priznám sa, že sa mi v piatok do školy ísť nechcelo, preto som doma povedal, že pôjdem darovať krv. Vyspal som sa u babky a sadol ráno do električky R2. Plný očakávania, plný divného pocitu. Keď sme prešli valcovňou, žalúdok mi robil rôzne, divné pohyby. Prišiel som do polikliniky a spýtal sa vrátničky, kde je transfúzna stanica. Taký úsmev som ešte ani nevidel. Vysvetlila mi a ja som trielil na transfúznu stanicu.

Ani neviem ako a už som sedel v kresle. Vtedy som si uvedomil(a to som si neraz uvedomil v každom kresle), „Veď ja darujem krv, konečne robím niečo pre iných.“ Keď som šiel preč(po darovaní), mal som úžasnú náladu. Nič ma nedokázalo rozhádzať. Akoby som sa zamiloval. A takto sa zamilujem každé tri mesiace.

Potom som šiel ešte dvakrát do Šace, lebo som si stále chcel predĺžiť víkend. Teraz mi napadlo, že sa mi nechcelo vstávať do školy na nultú. Ale na darovanie krvi sa mi vstávať chcelo. Veď čoby človek neurobil pre ten pocit, kedy by mal plakať a sa smeje od srdca.

Časom som začal navštevovať aj Fakultnú nemocnicu v Košiciach a počet darovaní sa zvyšoval. Mňa stále príjemne potešilo, keď som videl úsmev na sestričke a stále mi ďakovala. Dodnes nechápem začo. Skôr ja ďakujem za krásny zážitok.

Jeden novembrový deň na vysokej škole sme mali asi 6 hodinové okno, lebo nám odpadla angličtina. Ja som sa prechádzal ulicami Prešova a rozhodol sa, že pôjdem darovať krv. Veď prečo nie? Aspoň mi ubehne čas. Pozdravil som divadlo, prešiel na Holého ulicu a bol som dnu. Transfúzna stanica som vedel kde je, preto som otvoril dvere a povedal tetám svoj úmysel. Usmiali sa, opäť poďakovali a bol som von. Smial som sa, keď mi chceli dať ospravedlnenku. Veď som mal ešte dve prednášky. A na jednej som aj zaspal.

Pred týždňom mi prišla pozvánka. Tešil som sa ako blázon, keď som si mal ísť po plaketu. Dnes som šiel po plaketu a keď som ju dostal, videl som v nej celých 10 odberov. No hneď nato som si povedal, že už len dva roky a môžem si prísť po ďalšiu plaketu. Je čas začať, od 5.septembra môžem ísť opäť. Už sa teším.

Príďte aj vy darovať krv. Pomôžete sebe aj iným.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bývalý šéf Tiposu pôjde do väzby, rozhodol Najvyšší súd

Do väzby okrem Barcziho pôjde aj exšéf IT Prelec.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico Kalavskej ukázal dvere

Kto po tejto skúsenosti podá Smeru ruku?


Už ste čítali?