Myslím, že mnoho z nás skladalo maturitnú skúšku a pamätá si na to obdobie celkom dobre. Stredná škola ma poznačila a mám pocit, že zo mňa urobila lepšieho človeka. Jedna kapitola môjho života sa ukončila, musel som sa pripraviť na ďalšiu. Ale tí ľudia, čo tvorili kapitolu môjho života, tí z môjho života len tak neodišli.
Predpokladám, že okrem najbližších, priateľov a jedného blogera, spolužiaci tvoria skupinu ľudí, ktorá zanechala v mojom srdci to najviditeľnejšie miesto. Neviem, či existuje kolektív, s ktorým by som lepšie vychádzal. Boli sme potmehúdi, vystrájali sme všakovaké kúsky.
Pamätám sa na druhý ročník, ten bol úžasný. Uvedomoval som si, akú mám na škole slobodu. Písal som do časopisu, spolužiaci sa mi smiali, že raz, keď budem slávny novinár a nemám zabúdať, odkiaľ som začínal. Oni to nemysleli v zlom, ale ja som sa na nich nehneval. Dokázali ma rozosmiať, keď som to najviac potreboval. Dokázali mi zdvihnúť chuť k životu, keď sa mi dostalo nejakého poníženia od „profesoriek". Ale tie malé poníženia, to nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa udialo neskôr.
V tom druhom ročníku som sa zoznámil s Robom. On chodil vedľa do triedy, časom sa z nás stáli cyklistickí piráti. Raz sme boli v Košickej Polianke, v krčme a smiali sa z jednej ženskej, ktorá nechcela pivo, ale pálenku áno. „Ja iba pol deci chcem, pivo mi nedávaj, veď bude zo mňa alkoholik!" No a ten Robo, on je teda fiškus. Nebudem písať detaily, ako sme sa v tom druhom ročníku na imatrikulácii nudili a jedli vlašský šalát v oblekoch a umastili si ním kravaty. (A to som ešte pred tým robil drába.) Ale tá cesta z tej „imatrikulačky" domov, tá mi akosi ostáva v pamäti. Nehovoriac aj o ráne, keď sme celú cestu od Moldavskej cesty, cez Poľov až po Šacu prespali v 25ke a s Ivom sme sa zobudili pri križovatke.
V treťom ročníku som začal chodievať s Tomášom na hokej a basketbal. Ešte predtým sme navštívili krčmu U Ďurka, prebrali sme si školu, vypili kofolu a šli na hokej. Cestou v deviatke sme stále stretli nejakého uličníka. Napríklad, „Chlapci, ja som letec, preto musím sedieť na tejto strane. Bojoval som v japonsko-americkej vojne. Viem všetko o japonských kamikadze, s podaktorými som sedel v krčme a mali sme súťaž..." Alebo, „Ideš do Janka? Tam majú rum zadarmo!" Raz si k nám sadol nejaký zaslúžili veterán, pozrel na nás a začal, „Vonku taká zima, že sopeľ v nose mi zamrzol. Nechcete si dať poldeci na zahriatie?"
Na hokeji to bolo ešte krajšie, chodievala tam skupinka ľudí, čo kričala hneď po buly, „Vyrovnať!" Potom sme chodievali na hot-dogy a ja som si pogebril vetrovku. Dosť mi chýba ten štadión na Kavečianskej.
Tretí ročník bol skvelý, v škole to šlo stále lepšie a lepšie. Nemyslím študijné výsledky, ja som sa stále zle učil, bol som lenivý. Neučil som sa, o to viac som vystrájal. Behal som za dievčatami, robil im zle a potom som sa tváril ako martýr. Ale oni ma prekukli a tak zvláštne sa usmiali. Na svoju nezbednosť som neraz doplatil. Aj ony si zo mňa vystrelili a potom, keď som na to prišiel, tak nežne sa usmiali, že si to pamätám dodnes.
S Ivanom v lavici sme sa bavili o dievčatách, o randení, veď s kým iným som sa o tom mohol baviť. Sedeli sme v poslednej lavici, písali na lavicu, jedli desiatu počas matiky, vymýšľali básničky na učiteľky. „Dnes som dostal päťku, dostanem za to od mamy pecku."
Pamätám sa na Ivana, huncút jeden. Nosieval svoje drevorubačské desiaty, kradli sme si ich navzájom. Vždy v piatok na náuke o spoločnosti sme už rozprávali o víkende. A to večne prednášanie vyučujúcej sa zmenilo, „Martin, Ivan buďte tichšie." My sme si nedali povedať a bolo už, „Martin, Ivan, buďte ticho!" A nakoniec, „Martin, Ivan, neprivádzajte ma do šialenstva!"
Raz sme písali písomku z matematiky a opisovali zo zošita. Išla triedna a ja ako hlavný zbabelec som mu ten otvorený zošit strčil do lavice. Potom sme mali priateľský rozhovor o charaktere, vznešenosti a dobrosrdečnosti.
No a potom v maturitnom ročníku, keď sme začali všetci kopať za seba, tam sme sa asi najviac zblížili. S Ivom sme sa bavili o dievčatách, analyzovali všelijaké možné taktiky randenia, hrali sa na nejakých nedobytných. Na informatike sme hľadali po internete všetky možné spôsoby bozkávania a ja neviem čo všetko ešte. Bol to čas prvých lások a s Ivom nás práve toto dokázalo zblížiť. Tešil sa so mnou, takisto ako som sa ja tešil s ním.
S Tomášom sme spievali a vykrikovali ako dvaja pijani zo šenku. Potom, keď sme pili z džbánu na stužkovej, Tomáš mi kričal, „Jáj Brežnev, Brežnev." Robili sme si zo seba často dobrý deň. Napríklad tým, že on bol Chruščov a ja Brežnev. Neviem ale, odkiaľ sme k takému niečomu prišli. Bolo však komické, keď sme po chodbe vykrikovali, „Brežnev, máš domácu?" A samozrejme, že ja, lajdák, som stále mal iné veci na práci ako si napísať nejakú španielčinu. No a to sme stále na futbale vykrikovali iba po španielsky. Napríklad, „establucimiento".
Alebo ako sme chodievali v štvrtom ročníku na futbal? Buď sme sa stretli U Ďurka, alebo sme sa stretli priamo v električke. Potom sme skákali cez plot a hrali sa na neviniatka, keď sa na nás policajti dívali. Zaujímavé bolo, keď sme hrali proti Slovanu a presne na to miesto, kde sme skákali cez plot, tam na tom škvarovom ihrisku bolo policajné auto. My sme nevedeli, čo ďalej, ale na futbal sme chceli ísť. Potom na nás ktosi skríkol, „Poďte so mnou na futbal! Viem, že chcete ísť. Ale nabudúce mi doneste dva litre vodky!" Je pochopiteľné, že nabudúce tam už policajti neboli. Veď to sme si mohli kúpiť aj lístok ako kúpiť dva litre vodky. Potom sme stále naše dobrodružné skoky analyzovali v škole a spolužiaci sa z nás chechtali.
Nehovoriac o bicykli, keď sme chceli ísť ktoviekam všade. Mišo, triedny filozof, pozrel na nás a sofistikovane poznamenal, „Ale veď všetky cesty vedú do Slanca."
No a potom prišla maturita a rozdelili sme sa. Každý sme šli tou svojou cestou, tým svojim lesným chodníkom, na ktorom sme postretávali škriatkov, trpaslíkov, hobitov, ba dokonca aj elfov. Stretli sme aj trolov, orkov a zlých čarodejníkov, ale ja som nikdy nedokázal stretnúť Posledného jednorožca. Hoci nás maturita rozdelila a každý šiel po svojom, nikdy nedokážem na strednú školu a tých ľudí zabudnúť. Aj keď som mal obdobia, nemal som ich ktovieako rád, ale vždy si budem na nich pamätať ako na bandu nezbedníkov. Musíme sa niekedy stretnúť a ísť na čunder.
Stredná škola, čas prvých lások, prvých sklamaní, prvých opísaných písomiek, prvých šibalských dobrodružstiev.
Prečo som dal do úvodu citát z Vyššieho princípu? Myslím si, že je to poviedka, ktorú by si mal prečítať každý maturant. Nie preto, že je o vojne a heydrichiáde, ale kvôli ich vzťahu. Nehovoriac o filme, kde mladý Horák (Petr Kostka) vybehne do ulíc počas maturitných písomiek a začne hľadať stratených kamarátov. Je to poviedka (aj film), kde sa najbližšími stávajú spolužiaci a učitelia. Ak si to zoberiem na seba, na strednej škole mi boli spolužiaci blízki, učitelia tiež. A rovnako ako kostelecké gymnázium, aj ja mám v tej svojej triede troch mušketierov, Havelku, Moučku a Ryšánka. Preto ten Vyšší princíp.
PS: A teraz sa priznajte, koľkým prebehne mráz po chrbte: (čítajte nahlas)
„Posadili se jako stroje, když on dosedl za katedru. Ne třída. Už ne společenství. Každý z nich sám, oddělen vlastní skořápkou strachu. Či nenávisti?
„Žáci," řekl jim, ale hlas se mu zadrhl už na prvním slově. Nemohl ani vydechnout. Vstal, aby si uvolnil hrudník. V ubohém zmačkaném sáčku starého mládence, s kalhotami vyboulenými na kolenou, ošklivec zďobaný neštovicemi se postavil na samý kraj stupínku.
„Žáci," vykoktal po druhé, škrtě se v límečku, „profesorský sbor mne pověřil abych... ehm... včerejší... smutnou událost... uvedl... na pravou míru... S hlediska... vyššího principu mravního..."
V tu vteřinu se k němu zvedlo dvacet párů očí. Jako by ta stará, častým užíváním znevážená fráze najednou nabyla nové, strašné chuti a tvaru. Jako by byla nepřátelstvím, které pokládá mezi ně a sebe. Anebo... S největším úsilím popadl dech. A potom naráz, s chvatem tonoucího, jenž se bojí, že bude zahlcen a nedořekne, vykřikl na své žáky:
„S hlediska vyššího principu mravního... vám mohu říci jenom jedno: vražda na tyranu není zločinem!"
Tou jedinou větou se zbavil všeho napětí a zmatku. V hlavě se mu rozjasnilo, s nesmírnou přesností a podrobností rozeznával každého z těch dvaceti, které vedl už od kvinty a jejichž oči teď visely na jeho ústech: dobráky, zarputilce, úskočníky, chlapce čestné a mírné vedle divochů a ulejváků, tvrdohlavce, šplhouny i pomalé, těžkopádné dříče a nemotory. Dost možná, že právě mezi nimi je ten, kdo udal Ryšánka, možná, že nějaké drobné příkoří, nedorozumění nebo nepostřehnutelná nenávist přinese nové úděsné ovoce. Leč přes to všecko: kterému z nich je možno lhát do očí? Popadla ho žíznivá potřeba, zrovna před těmito chlapci říci větu, kterou už od včera v sobě přemáhal, kterou div nevyslovil ráno ve sborovně, s kterou se musel svěřit stůj co stůj. Pomalým, tichým, uvnitř klidným hlasem řekl své třídě, vydávaje se jí docela do rukou:
„Také já... schvaluji atentát na Heydricha!"" (Drda, 2010)
PPS: Poviedku nájdete na:
A na koniec vám napíšem, čo si myslel o filme Jiří Kodet.
„Ve filmu Vyšší princíp jsem hral toho darebáka, kvůli kterému tam Ivanova postava natáhne brka. Ale já jsem to tak nemyslel, Ivánku, někdo takové role hrát musí." (Človek odinakiaľ, s. 32, 2007)
Zoznam bibliografických odkazov: http://www.sds.cz/docs/prectete/eknihy/jdr_vp.htm
DRDA, J. Vyšší princíp. Dostupné online: <http://www.sds.cz/docs/prectete/eknihy/jdr_vp.htm> [cit. 2010-01-17]
MISTRÍKOVÁ, Z.- ORECHOVSKÁ, Ľ.- PETRIKOVIČOVÁ, J. Človek odinakiaľ Ivan Mistrík. Bratislava: Mediálny inštitút, 2007. 222 s. ISBN 80-968770-1-1.
