Nebolo to tak dávno, čo som začal písať o všeličom možnom. Najprv som blogoval o hovadinách, potom som sa zameriaval na knihy, povesti, veci okolo toho. Dokonca som písal článok o tom ako som začal študovať knihovníctvo a ľudia sa mi z toho smiali. To knihovníctvo som už doštudoval a robím niečo iné. Ale o tom písať nebudem, nudil by som vás.
Čomu sa však chcem zavďačiť, boli ľudia. Toho všetkého, čo som pospoznával cez blog SME a koľko ľudí mi písalo. Veru, bolo hrozne milé, keď mi niekto napísal, aby som mu v niečom pomohol. Prípadne, keď z niektorých mailov a stretnutí sa stalo pekné kamarátstvo. Áno, myslím na Teba, ty s tými fotoblogmi.
Ako som prežíval svoj život, od prvých svojich seminárov z literatúry, až po cesty vlakom, chuti po perníkoch a čaji, tak som o tom písal. Aj o knižkách. O tom, čo som objavil v knižnici, o tom, čo som si prečítal bohvie kde a o všeličom inom. I o tom ako som raz zašiel k archivárom na trochu rozhovoru o erboch. A viacmenej aj o tom ako som sa nejako dostal do jedného archívu a zamestnal sa v ňom.
Prišli však ľudia otravní, ktorí ma obťažovali. Vkuse mi každý článok, čo som napísal, dokázali kritizovať a rýpať. Prišiel som im nudný a otravný. Čo je však najhoršie, nedokázal som sa brániť a preto som odišiel preč. Chvíľku som to skúšal tu a neskôr si vytvoril vlastný blog. (Tú básničku radšej nečítajte, je to hrozná hovadina.)
Časom som sa začal túlať po Prahe a postretával zopár správnych a dôležitých ľudí. Nebudem hovoriť odkiaľ boli, čo robia, lebo by som niekoho nespomenul a nebolo by to pekné. Každopádne, dokázali ma nakopnúť a vrátiť sa k veciam, ktoré milujem. Už som sa chcel vrátiť dávnejšie, ale vždy som to odkladal. Myslím, že prišla tá správna chvíľa dnes a ja som si uvedomil, čo všetko a kto každý mi chýbal.
Neviem ako to funguje na blogu a ako je to s ľuďmi. Avšak dôležité je aj to, o čom chcem písať. Pochopiteľne, že ľudí ako Saint-Exupéry alebo Sándor Márai neopustím. S druhým menovaným ma niečo spája a to je rodné mesto. Jedno z mojich bádateľskych záujmov sú práve historické Košice. Takisto aj dielo Richarda Hookera. (Vlastne ani nie jeho ako to, čo po ňom ostalo.)
Teším sa na všetkých ľudí, ktorí na blogu ostali. Takisto mi bude potešením spoznávať ďalších ľudí, vďaka ktorým bude nasledovať možná, pekná spolupráca. No, idem si ja dačo preštudovať, aby som niečo zmysluplné hodil na blog.
PS: Čo som robil počas toho ako som neblogoval, nájdete tu.