reklama

Dušan Tarageľ, Silvia Lispuchová - Hádam ma nezabijú

Moja milá Katka mi požičala knihu. Vraj, aby mi cesta rýchlo zbehla. Je to kniha o utajených historiek z divadla, ktorú napísal Dušan Tarageľ.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Začal som ju čítať cestou z Košíc do Liptovského Mikuláša. (Nič symbolickejšie sa mi nemohlo stať, keďže pán Tarageľ je chlapec z Liptova.) Kniha sa číta akoby mala dve časti. V prvej sa s autorom zoznamujete, v druhej sa zoznamujete s hercami, ktorých milujete. Alebo, jedna časť je o Dušanovi Tarageľovi a tá druhá je o tom, keď ho už trochu poznáte. Tieto dve časti si ale nevšimnete, kedy jedna skončila a druhá začala. (Počas knihy vás bude sprevádzať jedna zimomriavka za druhou.)

Kniha začína spomienkou na to, ako sa narodila Barborka. Venuje sa aj svojmu detstvu, rodine, hubám a o štúdiu na vysokej škole, kde som prvýkrat pocítil zimomriavku. „Začnime trebárs električkou: po prvý raz som tento dopravný prostriedok uzrel ako deväťnásťročný, keď som do Bratislavy pricestoval na pohovor na VŠMU. Ešte som ani nezavrel ústa od prekvapenia, čo za mašina to vozí ľudí po tomto neuveriteľne rozľahlom meste, po ktorom sa nedalo kráčať inak ako opäť s otvorenou hubou, už som stál pred prijímacou komsiou v honosnej budove Reduty. Za stolom sedel Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Ladislav Chudík, Jozef Budský a Karol L. Zachar.“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 9)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeho veľkým sen sa splnil. Kto myslíte, že ho začal učiť herectvo? Časom sa stretol so svojim učiteľom v relácii „Takí sme boli“. Kde sa ho spýtal. „Lacko, však si ma ty zobral len preto, aby si mal v ročníku aspoň jedného študenta, ktorý vie drevo narúbať a kravy podojiť?“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 16) (V knihe je dokonca doložen aj list, ktorý im Ladislav Chudík napísal a poslal.)

Spolužiaci na vysokej škole boli už v tom čase fotohviezdy. Šlo o Zuzanu Kocúrikovú, Silviu Turbovú, Vladimíra Durdíka, Andyho Hryca a Juraja Kukuru. Časom sa skamarátil (okrem iného) s Jurajom Kukurom a ten mu navrhol. „Mohli by sm urobiť takú dvojicu ako Labuda s Dančiakom či Lasica a Satinský, čo povieš?“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 30)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veľmi pekná je aj pasáž, keď zistí, že Vlado Durdík chodieval každé leto do Smižian. (Tam bývala jeden čas rodina Dušana Tarageľa.) Po rozhovore nasleduje. „Ty si ten Dušan, čo sme spolu cez prázdniny futbal hrávali?“ (Tarageľ- Lispuchová, 2014, s. 33)

Je tam niekoľko komických príbehov, ktoré mal so spolužiakmi z vysokej škole. (Ako sa prvýkrát dostali do divadla, ako hrali, koho tam stretli a podobne. Veď si prečítate, nebudem prezrádzať.) Rovnako ako aj niektoré osobné zážitky. Ako sa spolužiaci navštevovali, prípadne kam chodievali v nedeľu na rezeň. (Tieto príbehy paralelne spojuje s historkami z rodnej Pribyliny. Napríklad, keď veril, že Ježiško úplne nahý ozdobuje stromček na Vianoce.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna z najkrajších kapitol sa volá „Osudové čerešne“. Dušan Tarageľ študoval v Liptovskom Mikuláši, ale dokončil školu v Martine. Spoznal tam dve ženy, ktoré ovplyvnili jeho život. Elenku Romančíkovú a Vierku Šelcovú. „Prvá sa postarala o to, aby som išiel na herectvo, do druhej som sa zaľúbil.“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s.64)

O ďalších veciach si prečítate, nebudem viac prezrádzať. Prezradím niečo o slovenských hercoch.

„Človeka dokázal na smrť vystrašiť. Z ničoho nič sa zozadu prikradol a schmatol ťa za lýtko – bu-bu-bu!“(Tarageľ- Lispuchová, 2014, s.84) Toto bol Michal Dočolomanský. Veľmi si ho vážil, boli skvelí kamaráti a v lete 2008 sa Dušanovi Tarageľovi (ako aj celému národu) podlomili kolená.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Detičky, viete, čo mám v divadle najdradšej? No predsa prestávky, keď tu v tejto čakárni sedíme a tárame a taráme...“ (Tarageľ- Lispuchová, 2014, s. 89) Toto bol František Dibarbora. František Dibarbora (ako v Skalných v ofsajde) nikdy nerozbíjal kolektív. Mali ho radi. Oldo Hlaváček, Dušan Tarageľ, František Dibarbora vyrážali za lesníkom Blažejom Michútom vždy pred Vianocami. Každý si vlastnoručne odrezal voňavú borovicu.

Keď sme už pri Skalných v ofsajde, prejdime aj k tomu galganovi, čo vymyslel trik s kriedou, mydlom a kávou. (Mimochodom, Anton Mrvečka bol rozčúlený zo všetkých, čo skúšali ten trik. On nefungoval.) Dušan Tarageľ spomína na Antona Mrvečka ako na veľkého zbojníka, výmysleníka. Raz boli spolu v Rusku. „Vykukol recepčný a milý Tóno neváhal a hneď z vrecka vytiahol doláre. Rus sa skoro poondial od ochoty.“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 93)

Veľmi zaujímavou osobnosťou slovenského filmu je aj legendárny herec a profesor, Karol Zachar. (Pamätajte si na jeho slávne slovo „zadok“.) Počas školy boli spolu v Holandsku. Býval tam s Vladimírom Durdíkom. Zhrnul ich spolubývanie takto: „No, vy máte budíka, a ja mám Durdíka.“ (Tarageľ- Lispuchová, 2014, s. 126)

Július Pántik bol známy, že všetko zdrobňoval. Predpokladám, že príbeh o tej vete poznáte. „Mladučká, moja zlatulinká, nedoniesli by ste mi ešte trošku kečupíčku?“ (Tarageľ- Lispuchová, 2014, s. 114)

Niektorých hercov nemusíte ani vidieť, stačí ich spoznať podľa hlasu. A tento má hlas ozaj zamatový. Karol Machata mal obdiv nielen u divákov, ale zbožňovali ho aj kolegovia. Bol hrozný figliar, rozosmieval koho mohol. Počas divadelnej hry, keď hral Cyrana, čítal Roxane zaľúbené verše.

„Keď hral Cyrana v slávnej balkónovej scéne, kde namiesto Kristiána v prítmí číta Roxane svoje zaľúbené verše: Ó, Drahá Roxana, ty najkrajší kvet na svete, ty túžba môjho života..., otočil sa k inšpicientovi. Ten, schovaný pred zrakmi divákov, práve pozeral hokej Československo – ZSSR počas majstrovstiev sveta, keď z javiska priletela od Karola otázka: „Aký je stav?“

Po odpovedi „Prehrávame 3:4“ Karol cez zuby predcedil: „Doriti!“ a pokračoval: „Ó, drahá Roxana..!“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 94)

Rozosmiala ma aj historka so Stanom Dančiakom. On vždy meškal a tak si vymýšľal výhovorky. Celý udychčaný hovoril. „Prepáčte, z trolejbusu vypadlo dno a celú cestu sme museli utekať.“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 158)

Ťažko ďalej opisovať herecké zážitky. Spomeniem, že uvádza aj osobnosti ako Maroš Kramár, Marián Gejšberg, Ján Kroner, Juraj Slezáček, Marián Labuda, Ivan Mistrík, Dušan Jamrich a mnoho, mnoho ďalších.

Čo sa týka herečiek, veľmi pekne opisuje ako zachránil Milku Vašáryovú. Takisto píše dobrodružstvá z divadiel alebo divadelného autobusu s Dačkou Turzonovovou, Soňou Valentovou, so svojimi spolužiačkami, so Zdenou Studenkovou a ďalšími.

V čase, keď mnoho hercov bolo pod strechou Hviezdoslavovho divadla, vznikla akási „milá povinnosť“ začať zbierať fľašové. Názov tejto kapitoly sa volá „Na počiatku bola fľaša“. (Tu sa budete zabávať najviac.) (Pochopíte aj slávny „zadok“ Karola Zachara. Alebo 100 korún vhodených do fľaše od Ivana Mistríka.)

Takisto sa v knihe venuje mnohým českým hercom. Píše o hraní s Libušou Šafránkovou, i to ako jeden druhého pozývali na svoje vystúpenia. Nielen o nej, ale o ďalších českých umelcoch. (Sympatické je aj to ako medzi sebou vhodne súperili.) „My sme ich na jeseň kŕmili husacinou, lokšami, červenou kaustou a burčiakom, z čoho boli úplne hotoví, a oni nám na jar pripravili zabíjačkové dobroty: pečené mäso, rezne, jaterničky, tlačenky, klobásy.“ (Tarageľ - Lispuchová, 2014, s. 156)

Veru, je to veľmi pekne napísaná kniha. Budete sa smiať a spoznávať divadlá po Slovensku v inom svetle. Čaká vás nádherná cesta bádania.

Knihu zoženiete v kníhkupectvách. Keby ste niekto potrebovali ISBN číslo, tu je: 978-80-551-4145-9.

Zdroj obrázku: http://www.martinus.sk/?uItem=182123 

Martin Šuraba

Martin Šuraba

Bloger 
  • Počet článkov:  654
  •  | 
  • Páči sa:  231x

Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík:  Malý princČeskí herciSúkromnéNezaradenéknižný svetturistický blogDievčatko so zápalkamibehanie

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu