Július Satinský- Chlapci z Dunajskej

Autor: Martin Šuraba | 20.2.2016 o 18:23 | (upravené 11.3.2016 o 18:13) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  782x

V kulturológii existuje termín, ktorému hovoríme biografická spomienka. To znamená, že začíname rozprávať o svojej minulosti a spomienkach tak, ako sme to počuli od niekoho staršieho. (Rodičia, starší súrodenci, a podobne.)

Myslím, že to robíme viacmenej všetci o veciach a miestach, ktoré milujeme. I to je prípad jednej knihy o Bratislave. Autorom je Július Satinský. V knihe Chlapci z Dunajskej píše o Bratislave tak ako si ju obľúbil. A o tej knihe je aj tento blog.

Kompozične je kniha ladená na dve state. Jednou staťou tvorí akoby denník z rokov a druhú stať tvoria malé poviedky, fejtóny, útržky a akési poznámky, čo súviselo s ním a Bratislavou. (Najviac však s Dunajskou ulicou.) Predpokladám, že pri oboch statiach si budete robiť poznámky, alebo to čítať stokrát dookola.

Pán Satinský bol starý Prešpurák, ktorý svoje rodné mesto miloval. On píše ešte o Bratislave trojjazyčnej, kde ešte jazdila električka do Viedne, ľudia nosili klobúky a Bulhari predávali zeleninu. Cítiť u neho lásku k rodnému mestu. Rovnako ako napríklad, keď Sándor Márai píše o starých Košiciach. Tak ako je Prešporok trojjazyčný, tak nájdete v Máraiovi maďarské Košice plné štipľavých klobás, perkeltu a prechádzok po Hlavnej ulici.

V knihe Chlapci z Dunajskej nájdete rozprávačský talent a máte miestami pocit, že pri čítaní viet počujete jeho hlas. Dokonca aj vety sú formulované akoby ste počuli zmeny intonácie a jeho pohľady. (Napríklad ako tu.)

Pri čítaní knihy sa vám neraz stane nasledujúca situácia. Idete z práce, plný autobus a čítate knihu. Dávate pozor, ste zvedaví, potom zavriete knihu a dostanete taký záchvat smiechu, že si to prečítate ešte raz, či to je tam naozaj tak napísané.

Ako som naznačil, kniha začína denníkom z roku 1946. Spomína tam na druhú svetovú vojnu, na veci po vojne, ba aj na to ako začali bývať na Dunajskej ulici.

Postupne rozpisuje svoje zážitky zo škôl, o tom ako hrali futbal, ba aj o tom ako sa sánkovali. Nevynechané sú aj pasáže o tom ako jazdili po Bratislave vlakmi. Sú tam aj smutné veci, napríklad o komunistoch. Píše však o tom takým jedovatým úsmevom, že ani slovo sarkamuz sa na to nedokáže chytiť.

Napríklad, že komunisti prišeli hlásať o lepšej budúcnosti, ale tvárali sa ako Baránok Boží. Keď je už reč o komunistoch, veľmi komická je príhoda aj s jeho tatkom. On na schôdzach chrápal tak hlasno, že rušil jednotlivé referáty. Potom ho vyhodili zo strany.

Sympaticky spomína aj na svoj pohľad na komunistov s Milanom Lasicom. V roku 1961 vydávali spolu časopis Krivda. Uverejňovali tam mapu ZSSR a športové správy o vhru kosákom a kladivom. Naschvál vám nenapíšem, čo by urobili, keby ich načapali. (Mali to premyslené.)

V denníku sa dozviete trochu málo aj o vzťahu Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Odkedy dvojica existovala, čo vystrájali a ako sa spolu vyvíjali. Neskôr aj o tom ako mali svoje predstavenia v Brne. Ako zaviedli štúio a podobne.

Okrem spomienok, nad ktorými sa zasmejete, občas prichádzajú aj veľmi smutné veci. Píše o socializme s ľudskou tvárou a o tom všetkom, čo tu bolo a ako to bolo.

Rok 1971. Píše o jednom americkom emigrantovi, ktorý si dohodol stretnutie s príbuznámi v Budapešti. Kúpil si lístok vo Viedni na „raketu“ a po Dunaji sa dovalil až do maďarskej metropole. Ale Dunaj tiekol v roku 1971 cez Bratislavu rovnako ako dnes. Po desaťročiach sledoval emigrant z Ameriky svoje rodné mesto z paluby lode.

Kniha je popretkávaná takými vecami. Na jednej strane sa topíte v slzách a je vám smutno, otočíte stranu a príde časť o niečom takom.

Prišiel rok 1982 a všetci vieme, ktorá ikona socializmu nás navždy opustila. Píše o tom najprv veľmi smutno. Rok 1982 bol veľmi smutný, okrem Ivana Mistríka, zomrel aj Viliam Záborský, Andrej Plávka, Martin Gregor a Leonid Iljič Brežnev. Július Satinský sa k tomu vyjdaril tak, že od žiaľu k Leonidovi dostal taký žlčníkový záchvat, až divadlo museli na týždeň zatvoriť. Nie, nebolo to z jedla a pitia, ale od žiaľu k Brežnevovi.

Denník končí rokom 1989. V roku 1989 bol Július Satinský prvýkrát vo francúzskej reštaurácii. Cítil sa veľmi exoticky a ako predjedlo si dal banán v bryndzi. Tak ako celý národ, čakal na novú dobu demokracie.

Po denníku nasledujú akési malé poviedky alebo fejtóny, ktorým dal názov: Chlapci z Dunajskej ulice. Tam sa dozviete všetko možné. V poviedkach preberá stav Bratislavy po vojne, históriu Grasalkovičovho paláca, píše o svojom destve, o vzťahu k svojim kamarátom z Dunajskej ulice, ale aj o čučoriedkách, o tancovaní, randení, o deťoch a všeličom inom. Dokonca tu nájdeme aj tú časť, keď u nich býval Milan Lasica.

Svoje detstvo popisuje veľmi milo. S chalanmi chodievali na kúpaliská, hrali futbal, sánkovali sa, chodievali sa túlať po výletoch a zvláštnu pozornosť venuje vlakom. Ako malé chlapčiská chodili po Bratislave vlakom a cítili veľkolepo. Nastúpili na Malej stanici a odviezli sa cez Dunaj do Petržalky. Pozorovali Dunaj a kadečo iné. Zvedavé, chlapčenské oči.

Mimoriadnu pozornosť venuje akýmsi dejinám Bratislavy. Píše aj o histórii Dunajskej ulice, vraj si pamätá aj Ondreja III. Dokonca aj o tom, čo na Dunajskej ulici robila sovietska armáda. (Aj pri svojom druhom návrate.)

On sa o Dunajskej ulici vyjadruje tak ako Karel Čapek o svojej Studánke. Obaja svoje rodisko milovali, mali k nemu citový vzťah a to je dôvod prečo sa o tom tak pekne číta.

To je Július Satinský a jeho spoveď o svojom živote na Dunajskej ulici. Okrem toho, že je kniha skvelo napísaná, má biblioterapeutické účinky. Vlastne, rovnako ako jej autor.

PS: http://www.watson.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=481:fenomen-julius-satinsky-rozhovor-s-luciou-satinskou-pre-portal-qnove-zamky-a-okolie-1-as&catid=38:default&Itemid=58

Obálka: http://www.martinus.sk/data/tovar/_l/128/l128410.jpg 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lunter: Nikdy som nepovedal, že mamu vyliečili len zdravé potraviny

Článok na webe firmy kandidáta na župana vysvetľuje jej vznik tým, že vďaka zdravej strave sa jeho mama dostala z rakoviny.

ŠPORT

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner reprezentácie a šéf zväzu spolu diskutovali.


Už ste čítali?