Keď vyšlo slnko

Autor: Martin Šuraba | 19.5.2016 o 13:38 | Karma článku: 6,54 | Prečítané:  328x

Vonku je sychravo a namiesto mája tu máme apríl. V Prahe to posledné dní vyzerá ako na začiatku novembra a preto som potreboval slnko a nejako potešiť. Stalo sa, niekto mi pripomenul knihu Večne spievajú lesy.

Tá kniha má históriu. Ja si myslím, že toto existuje v mnohých rodinách nielen ako generačný román, ale hlavne ako kniha rodinného krbu. Predstavte si ešte dobu, keď ľudia prišli z práce a posadili sa za stôl. Mamka uvarila zemiaky v šupke s kyslým mliekom a začalo sa rozprávať. Rozprávanie vnímam ako nádhernú cestu k otvoreniu si vlastnej fantázie. Aké to muselo byť nádherné, keď sa ľudia stretli po večeroch a rozprávali si o diele nórskeho spisovateľa Trygve Gulbrannsena. Večne spievajú lesy.

Večne spievajú lesy je nádherná sága jednej nórskej rodiny, ktorá žije v lese. Vlastne, ono to nie je len o jednej rodine. Ide tu o celé gazdovstvo, obrovský majetok a predovšetkým o ten les. Kniha je posiata lesom. Občas mám pocit, že na niektorých stranách cítim voňavé ihličie.

Tá kniha je pre biblioterapiu nesmierne potrebná. Má liečivé účinky a človek sa cíti akoby len tak z ničoho nič dostal prvú pusu od niekoho, do koho je zamilovaný a ten dotyčný o tom ani nevie. Tá kniha mi príde ako príchod jari. Spomeňte si na tú situáciu, keď prídete do práce ešte v hrubom kožuchu. Celý deň nestojí za nič, lebo je toho veľa, každý je dôležitý a všetko chce hneď. Zrazu idete domov a cítite jar. Toto je tá kniha. Na všetko som sa vykašľal a začal som si ju užívať.

Priznám sa, že neviem do akého žánru by som knihu zaradil. Isteže je to román. Pretože dĺžkou, dejom, postavami a celkovou robustnosťou to nič iné ani nemôže byť. Ja viem, že je to generačný román. Jednak preto, že postavy v ňom rastú a vymieňajú sa a jednak preto, že tú knihu čítajú generácie. Ja skutočne verím, že sa to stalo, pretože je to tak nádherne a reálne napísané, že príbeh tohto typu skutočne existoval. Ale k tomu generačnému románu by som voľačo pridal.

Postavy sú prepracované majstrovsky. Neexistuje tu vyslovene dobro a vyslovene zlo. Existuje tu život, realita. Ľudia tam robia chyby, milujú, plačú, túlia sa a odpúšťajú. Hlavne to posledné je veľmi citlivé a veľmi dôležité, ak sa mám vyjadriť k tejto knihe. Pretože Dag je presne ten typ chlapa, ktorý odpúšťa. Bol to on, ktorý hore niekde na povale vytiahol starú sekeru poznačenú ešte čiernou krvou. Nechcel už ďalej žiť v rodovej nenávisti a v krutom svete.

Starý Dag je pre mňa chlap, ktorý robil všetko preto, aby od seba odháňal nenávisť. Staral sa s bratom o gazdovsto a všetko si delili. Ani on, ani Tore nedokázali kradnúť. Oni to nepoznali, rovnako ako nepoznali to súperenie sa dvoch bratov o majetky, o ženu, o čokoľvek. Ako to dokázali? Veľmi jednoducho, stačilo byť človekom.

Jeho vzťah s Terezou bol kúzelný. Obaja boli hanbliví a obaja k sebe niečo cítili. Gulbrannsen ju opísal ako veľmi krehkú a nežnú bytosť. To bol taký ten dievčatkovský typ, ktorý si rada schováva tajomstvá do niektorých drobností, čo si ušila. Drobné dievča, ktoré má v sebe obrovské, hrejivé srdce. A Dag? Mohutný, robustný chlap, čo vedel aj kočiar dvihnúť, takú mal silu. Párkrát k nim zašiel na svojich obchodných cestách. Živo si to predstavujem. Prišiel k ním, dali mu najesť nejakej dobroty (varila určite Tereza, ale nepriznala by to nikomu s výnimkou farára pri svätej spovedi). Potom ich nechali a oni nevedeli, čo a ako. Zrazu si začali písať listy (iste, s tým súvisí aj niečo iné) a zrodila sa v nich láska.

Z takej veľkej lásky sa zrodili dvaja synovia. Volali sa Dag a Tore. Povráva sa, že mladý Dag mal najkrajšie oči. I Alelheide to vedela, keď sa do neho zaľúbila. Mladý Dag je hanblivý a bojazlivý, však po otcovi.

Veru, láska, to je asi to slovo, ktorým by sme mohli opísať knihu. Ja som veľmi vďačný za toho človeka, ktorý mi pripomenul Daga a Terezu. Zasvietilo mi slnko, usmievam sa a viem, že si večer pred spaním prečítam tú časť knihy, ktorú mám najradšej. „Mali by ste sa oženiť...“ povedala Tereza, ale nepozrela sa mu do očí, lebo sa bála a hanbila.

Nebudem písať o tom, že tá kniha obsahuje mágiu. Potrebujem ju k mnohým veciam. Dnes som ju potreboval k tomu, aby mi zasvietilo slnko a ono zasvietilo. Čo vy? Prečo tú knihu dnes potrebujete? Diskutovali o nej aj tu.

PS: https://frauellie.wordpress.com/2015/03/17/trygve-gulbranssen-vecne-spievaju-lesy-1/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Možno to zle vidím; možno Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky alebo prehnane.

DOMOV

Danko zatiaľ nepovedal, ako ďalej, krízu budú riešiť v piatok

SMS-kou oznámil, že jeho ministri na rokovanie vlády tak skoro neprídu.

KOMENTÁRE

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.


Už ste čítali?