Ešte predtým ako sa ponoríme do príbehu, voľačo sa vás opýtam. Robili ste machule? Aký máte vzťah k machuliam? Napíšte mi.
Každý raz chodil do školy a učil sa písať. I náš malý hrdina sa kedysi učil písať. Mal vzornú aktovku, písacie potreby, prastarý kalamár a pijavý papier. Bývali kúsok od Námestia Františka Jozefa. Do školy chodieval električkou po ulici Zsigmonda Bubicsa a vystúpil ešte pred Štadiónom lokomotívy. Teda, v tom čase tam žiaden štadión nebol. Lokomotíva začala s futbalom až po druhej svetovej vojne, keď zopár nadšených železničiarov kopalo do lopty.
Rodičia ho teda na Námestí Ferenc Jožky naložili do električky a on vystúpil pri škole. V električke spoznal svojho dlhoročného kamaráta. O ňom inokedy, časom s ním a ešte s dvoma ďalšími priniesli do Košíc langoše. Prezradím však toľko, že jeho kamarát si vymyslel prezývku, ktorú si vybral legendárny Charles Bronson vo filme Veľký útek.
Dvaja šarvanci sa začali rozprávať. Jeden bol viac ukecaný ako druhý. Vymieňali si všeličo možné, od známok po čokolády a občas aj desiaty. Tá cesta električkou bola krátka, ale mala svoje čaro.
Inak toto platí v Košiciach dodnes. Cestovať v električke Košicami je niečo ako ísť na výlet. Tým, že mesto má staromestský šarm, električky vám dovoľujú očumovať ten šarm. Je to niečo ako keď sa pozerám na ženu, ktorá je vkusne oblečená a vôbec jej nevadí, že používam fantáziu. Predpokladám, že ani nemusím rozprávať nič, ona aj tak všetko vie.
Dvaja Martinovia teda chodili električkou a vymieňali si postrehy. Vôbec sa jeden druhému nesmiali, keď sa jednemu rozpárali nohavice alebo, keď stratili gombík na košeli. Teda, on ten Martin bol fiškus, lotor, pačmaga a zlovestník. Žiadne gombíky nestratil, on ich predal za hrsť pistácii.
To všetko vedel ujo šofér v električke. On tou električkou jazdil zo Železničnej stanice až na Čermeľ. Počúval príbehy a na každej stanici električky vyberal predmety. Niekedy sa tam zatúlalo jablko, inokedy žiacka knižka, našiel tam aj astronomické tabuľky, dokonca aj Emlerove chronologické tabuľky a kadečo iné.
Chlapi sú svojim spôsobom zvedaví a on sa tešil na každú jazdu. Keď niečo našiel, prečítal si a cítil sa tak dobre.
Keď prišiel na Čermeľ, vytiahol z termosky kávu, nalial si, obdaroval koho mohol maslom, jablkami, mliekom a sladkými dobrotami. Koláče a kúsok mlieka nechával pred Čermeľom. Bolo to pre škriatkov, aby celé Košice nestrašili. Hneď ako vykonal túto činnosť, začal si čítať poklady, ktoré mal. Napríklad v Emlerovej chronológii zistil, kedy bola Veľká noc v roku 1524. Takisto aj to, v ktorý deň bola bitka pri Moháči a tak. (Tuším, že sobota)
Bol to slušný človek, ktorý miloval svoju manželku a vôňu škoricovej vianočky. Vedel, ktorej pani treba doniesť mlieko, kedy má zastaviť a ktorému pánovi treba dohovoriť, aby už toľko nechodieval do šenku. Spoznal dvoch Martinov a na ich pohľadoch videl, čo bolo v škole.
Dvaja Martinovia rástli a rástli. Prišli do veku, keď sa im zapáčili dievčatá. Obzvlášť tie tiché, usmievavé, ktoré nepovedali nikomu ani slovo. Len si tak tichúčko čítali Kálmana Mikszátha alebo Julesa Verneho a nerobili nič. Hltali však očami každú vylomeninu, čo tí dvaja hastroši vykonali.
Martinovia boli inšpiráciou na príbehy. Šofér električky si všimal kadejaké veci. Napríklad aj to, že každý štvrtok chodili hrať futbal vo svojich oblekoch do školy. Ich nedeľné topánky, ktoré nosili do kostola, boli olepené lepiacou páskou, pretože tam niečo odpadávalo.
Šofér električky sa smial a bol zvedavý ako hrali. Raz vyhrali 8-4, inokedy prehrali 10-2 a párkrát rozbili okno, alebo kopli loptu do neznámeho objektu.
Ako som spomínal, že šofér električky nachádzal predmety, našiel aj jednu písanku. Bol to zošit, kde si jeden z Martinov písal poznámky. Začal to pomaly čítať a boli to nejaké čarbanice, škrabanice, nesúvislé písmená a vety, ktoré nedávali zmysel. Čo ho však zaujalo? Boli tam machule.
Na každej stránke bolo aspoň 8 machúľ. „Futbal ho zaujímať, to áno! Topánky si olepiť lepiacou páskou, to tiež! Ale, aby sa naučil písať, to nie!“ karhal ho v mysli, keď si naň spomenul.
Každý večer chodievali rodičia s Martinom na Čermeľ, aby vzali zošit. Hrešili ho, rumázgali na neho, biľagovali ho, dávali mu rozumy, ale myslíte si, že ich počúval? Kdeže, on ohmatával očami stromy. Zaľúbil si to tam, preto si stále nechával zošit v električke. Ešte dobre, že rodičia sa do toho zošitu nikdy nepozreli, ktovie, čo by sa tomu neborákovi stalo.
Nechodil na Čermeľ iba on, jeden večer prišla na Čermeľ dievčina. Bola tichá a hanblivá.
„Prosím vás, nestratila som tu náušnicu?“ spýtala sa šoféra. Šofér si odkrojil krajec chleba a bryndze a usmial sa na dievča.
„Mám tu len starý zošit od jedného neboráka, ktorý ho tu stále zabúda. Taký zošit som ešte nevidel. To aj ty robíš toľko machúľ?“ spýtal sa jej.
Hneď chcela vidieť zošit, už zabudla aj na to, že stratila náušnicu. Spoznala to písmo, machule a hlavne aj to, prečo ich je toľko.
„Ja viem, prečo je tam toľko machúľ.“ rehotala sa.
„Prečo?“ nerozomule šofér električky.
„Pretože ten neborák nenosí pijavé papiere.“ rehnila sa.
Prečo nenosil neborák pijavý papier? Pretože si ho chcel od nej vždy požičať. Nenápadne prišiel k nej a pošepkal jej, že mu papier zožral susedov pes. Prirodzene, že mu vďačne darovala aj so svojim „utajeným“ úsmevom.
Ďalší deň prišla hodina matematiky. On veľmi jemne pohladkal na ramene. Poprosil ju o pijavý papier. Ona sa naň usmiala asi najkrajšie ako mohla a povedala. „Dobre, ale vrátiš mi náušničky. Nerozprávaj mi, že ich má šofér električky.“ pousmiala sa.
Šofér električky mi nepovedal, či jej vrátil náušnice. Povedal mi, že sa stále pousmeje chlapcom, ktorí robia machule. Ktovie čo sa stalo s machuľami a náušnicami.
