Kedysi dávno sme bývali v Čermeli. Mali sme obrovský dom, kde boli samé kutice. Malé komôrky, v ktorých sa sušili dobroty. V jednej sa skladovali zaváraniny, slivky, čerešne, broskyne, ríbezle, kyslé uhorky a iné radosti pre pažravý žalúdok. V ďalšej boli klobásy, slanina, údená šunka, čo sa solila soľou z prešovského solivaru, ba aj syr voňal v tej útlej izbe. Ja som si zamiloval poslednú izbietku. Mamka tam uskladňovala lipový med, samé fľašky sirupu a mletej kávy. V špajzi bolo mnoho fľaštičiek s bylinkami. Lipa, repík, harmanček, medovka, mäta, sladké drievko, medvedí cesnak, čakanka, púpava, žihľava.
Voňalo to ako pri nejakej starej čarodejnici, ktorá poznala samé hojivé mastičky, bylinkové čaje a zaklínadlá. A, aby som nezabudol, mali sme čierneho kocúra, ktorý nám rozprával rozprávky. Bol to hastroš, naučil ma mnoho vecí . Lovil myši a stále sa chcel túliť, keď som mal pri stole nejaké voňavé jedlo. Pochopiteľne, že som sa hral na čarodejníka a kocúr bol môj verný spoločník. Spoločne sme čítali o kráľovi Artušovi. Teda, on pozeral na obrázky a občas pri niektorom namaľovanom rytierovi okrúhleho stola, nechcel pustiť packu. Neskôr som mu hovoril, že je začarovaný Lancelot. Šľachtické sklony kocúr mal, správal sa presne tak ako Charles Emerson Winchester III. v Mashi. (Dokonca miloval Mozarta.)
Chodieval som na električku pešo a rád sa vozil rannými Košicami. Viete, čo sú pre mňa ranné Košice? To je vôňa vianočky s maslom a teplým kakaom.
Keď som bol starší a nehral sa už so stavebnicou, chodievali sme so sestrou po med k susedom. Milovali sme ich. Bola to normálna rodina ako naša. Čo sme na nich toľko ľúbili? Oni mali včely. Starali sa o niekoľko úľov a ich med chutil celým čermeľským údolím. My sme im dávali na oplátku staré knihy, ošarpané známky a občas sa našli nejaké bylinky.
Mali dve deti, Máriu a Richarda. Richard bol úžasný chlapec. Najlepší druh môjho detstva. My sme sa hrali na Atosa, Portosa, Aramisa a aj na toho Donquijotského Gaskonca. Naučil ma ako sa skladajú stavebnice a ja jeho ako chodia električky. Boli sme chalani, ktorých lákalo robiť kadečo.
Keď sa stromy odeli do jesenného hávu, začalo sa to obdobie, keď je človek citlivejší ako obyčajne. Ja neviem, či to je tou jeseňou, ale farebné stromy majú nádhernú mágiu. Človek je hneď taký iný, viac voňavý, viac hrejivý, viac ľudský.
Jedného dňa som už cítil taký predsviatkový pocit v škole. Bolo pred Dušičkami a všetci sa postupne balili. Učitelia si odkladali do aktoviek papiere, perá a iné veci. My sme si ukladali do ruksakov všakovaké haraburdie. Tešil som sa na domáce popoludnie. Chcel som byť vo svojej izbe, urobiť si bylinkový čaj, zakúriť v peci a čítať si knihu o dobrodružstvách severského sveta.
I zbalil som si všetky veci a šiel po Hlavnej ulici v električke. Vychutnával som si atmosféru voňavých Košíc a pocitu, že prišli jesenné prázdniny.
Prišiel som domov a nadobudol pocit slobody. Nie je krajším pocitom ako ten, keď sa doma nadýchnete a zacítite opäť tú slobodu. Je to ako zahryznúť sa do toho najvoňavejšieho bochníku chleba.
Richard mi zaklopal na dvere a vyšli sme von. Potulovali sme sa po okolí a on mi riekol. „Poď so mnou na cintorín. Ak sa nebojíš.“ povedal mi.
Išli sme a samozrejme, že sme sa obaja báli. Avšak na cintorín sme došli. Je to nádherný pohľad vidieť sviečky ako vám svietia na cestu. Našťastie ešte nebola taká tma, ale vtedy nám Košice pripadali úplne inak. Úplne inak zasvietené.
„Vieš, prečo som ťa tu zavolal?“ opýtal sa ma Richard.
„Kvôli tým sviečkam.“ usmial som sa.
„Presne tak. Sviečky sú z vosky, ktoré vyrábajú naše včely. Preto ich nikdy nekántrim. Sú to včely, ktoré dávajú svetlo našim najbližším. Aj tí, čo už ležia a pozerajú sa na nás z neba.“ povedal mi Richard a obom sa nám po líci skotúľala slza.
Takto si ho pamätám. Richarda z úľového háju, vôbec sa nezmenil. Ani on, ani jeho včely.
