Električka číslo 8

Autor: Martin Šuraba | 16.11.2016 o 0:36 | Karma článku: 3,89 | Prečítané:  739x

Mám rád vlaky a električky. Fascinuje ma cesta v nich, keď sa z mesta stáva akási poetická duša. Dnes vám napíšem príbeh o jednom ujovi, ktorý bol šofér električky.

Nebolo to dávno, čo v Košiciach chodila električka číslo 8. Ako všetci dobre vieme, električka premávala do Barce. Tam, kde je Medená ulica, krásny park a legendárna železničná stanica. Priznám sa vám, že autor tohto blogu sa raz potuloval po tej stanici s nožíkom v ruke. Teda, nožík mal jeho kamarát Emil. On sa len smial. Celkovo tá dvojica tých dvoch galganov dosť pripomína týchto dvoch. Áno, ja som bližší tomu psovi, čo sa toľko rehní.

Električka číslo 8 chodila do Barce a potom už neviem kam, lebo ďalej ma nepustili. Bol to nádherný dopravný prostriedok. Električka prišla, vystúpili ľudia a šli do toho krásneho parku v Barci. Najradšej som mal uja, ktorý električku šoféroval. Volali sme ho báči Norbert.

Po každej ceste sa prešiel električkou, či niekto nezaspal a vrátil sa k sebe. Vždy niečo robil. Niekedy sa šiel kochať barčanským parku, aby nakŕmil kačky. Inokedy prišiel ku kamarátovi do domu a ochotne mu podal ruku. Nikdy nenosil dáždnik, na desiatu mal stále štrúdľu a jablko.

Keď som sa už nemohol hrať, začal som chodiť do školy. Vzorne som si kúpil aktovku a prešiel sa parkom k električke. Najprv sme chodili celá rodina. Tato s mamkou sa posadili, „posérusovali“ s ujom šoférom a podebatovali s nami. Pre mňa výlety električkou boli niečo neuveriteľné. Mimochodom, po Városi sa dodnes vozím rád električkami a spájam si cesty. Cestovať po Košiciach električkou, to je ako rande s dievčaťom, ktoré vie, prečo som si doniesol cukríky.

My sme so sestrou vystúpili prv, rodičia šli ďalej. Báči Norbert vedel kedy chodíme električkou my, kedy chodia rodičia.

On ma naučil ako sa má správať gentleman. Nie, ženy do toho montovať nebudeme. Mohol by som tu písať pasáže o vreckovkách, pozývaní, kabátoch, ružiach a kadečom inom. Toto nie je skutočné gentlemanstvo, to je len okukaná verzia nejakého filmu. Je predsa úplne prirodzené a samozrejmé, že chlap donesie kvety na rande. (Hlavne, keď ma na účte toľko peňazí, že bude rád, keď zaplatí aspoň za seba.) To ešte neznamená, že je gentleman.

Viete, ako ma naučil báči Norbert byť genlemanom? Jedného dňa som dostal z dejepisu zlú známku. Nevedel som nič o Gáborovi, ani o Istvánovi a tých ďalších, čo sa spojili s Turkami. Bolo mi smutno a cítil som sa zle. Viete, čo on urobil? Nie, neboli to nejaké motivačné reči, ani žiadne iné slová. On nepovedal mojim rodičom nič. Nechal si to pre seba a ostalo to našim tajomstvom. Samozrejme, že rodičia hneď vedeli, čo bolo v škole. Rodičia vedia všetko, aj to, akú košeľu si dnes beriem do divadla a to, že som si opasok nechal v druhých nohaviciach.

Ale to bolo to úžasné na našom vzťahu s báčim Norbertom. Vypočul a nehovoril nič. Keď nastala veľká chvíľa v živote chlapca, najviac mi pomohol. (Veľká chvíľa je tá, keď si uvedomi, že dievčatá nie sú žalobaby a tie, čo sa hrajú s bábikami. Tento vek nikdy nekončí, iba sa zdokonaľuje ľudská hanblivosť.)

Čo som sa reči napočúval a múdrych rád? Vraj som príliš pomalý, príliš rýchly, vraj toto, ono, hento, príliš správny, príliš tvrdý, málo hrejivý, žiaden muž činu, potom až príliš muž činu a všetky múdrosti, zákony, pravdy.

Báči sa len usmial a nepovedal nič. Vždy ma ponúkol niečim sladkým (lebo vraj na zlomené srdce pomáha sladké) a usmial sa. Raz si ma zavolal k sebe a povedal. „Tu máš kúsok štipľavej papriky, keď stretneš takých trkvasov, nasyp im do rici.“

Nevedel som odkiaľ má tento fígeľ, ale raz sa prezradil. Makový závin nemohol sám zjesť a tak sa rozdelil. Slovami Adama Krta alebo Trnku (už si nepamätám, ktorý z nich to bol) som povedal: „Nedbám.“

Keď mi podával štrúdľu, ukázal mi obálku jednej knihy. Vraj sa mi to bude páčiť. Bol to Sváko Ragan! To od neho mal štipľavú papriku (hoc, v inej príležitosti.)

Jedného dňa sme sedeli na múriku pri vstupu do barčanského parku. Usmial sa na mňa a povedal mi o svojej žene. Vraj sa stretávajú väčšinou po večeroch. Stáva sa i to, že keď dôjde domov, žena už spí alebo naopak. Vtedy sa k nej pritúli a napíše jej na chrbát prstami, či spí. A tak vie, či je ešte hore alebo už spí. To mi prišlo ako veľmi milé „pravidlo“.

Je to už niekoľko rokov, čo som ho nevidel. Ani osmička už po Košiciach nejazdí. Keď tak naň spomínam a rehocem sa spomienkami, mám chuť vidieť Sváka Ragana.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Pánik potvrdil skvelú formu

Útočník získal v posledných šiestich zápasoch deväť bodov za päť gólov a štyri prihrávky.

EKONOMIKA

Ľudia ju zbierajú pri lese, jej pestovanie podporí štát

Štát chce podporiť ovocie, ktoré na Slovensku pestuje len zopár ľudí.

DOMOV

SaS sa vzďaľuje liberalizmu, odchodom Mihála stráca výhodu

Mnohé výrazné osobnosti už v SaS chýbajú.


Už ste čítali?