Najkrajšia cukráreň

Autor: Martin Šuraba | 5.12.2016 o 17:32 | Karma článku: 10,64 | Prečítané:  6240x

 Dnes som si spomenul na jedného kňaza, ktorý mi daroval veľmi cennú relikviu. Za všetko môže stará Aida na Poštovej ulici, kam sme ako deti chodievali.

Keď som bol malý hastroš, trávil som nejedno poobedie na Poštovej ulici. Prirodzene, že sme chodili na maškrty do Aidy a ja so svojimi brčkavými vlasmi (večne neučesanými) som si doprial banány v čokoláde.

Urobme si exkurziu po niektorých kostoloch v Košiciach. Ako na mňa kostoly pôsobili? V Dóme som sa usmieval na Jezuliatko. Univerzitný kostol bol obrovský a ja som sa mal chuť skryť. Františkáni sa na mňa usmievali a Uršulínky na mňa pôsobili voňavo a starostlivo. Na to, aké sú kostoly studené, tam mi bolo teplo. Asi to súvisí s tým, komu je ten kostol zasvätený. Svätá Uršula je patrónom mládeže, vychovávateliek a asi aj preto som sa tam cítil dobre. Bolo to bezpečné miesto, ktoré mi dovoľovalo prezradiť svoje najhlbšie tajomstvá. Samozrejme s hanblivými očami a pohľadom do zeme, keď zo mňa niečo vyšlo.

Tajomný kostol a asi aj najstarší je Dominikánsky kostol. Je tajomný, akoby tu bola miestnosť, kde mnísi majú kružidlá, astronomický glóbus a prastarú knižnicu. Isteže, veď svätý Dominik je patrónom astronómov, vedcov a zobrazuje sa aj s knihou. Tak som veril, že musel byť múdry človek. Tých Dominikov je viac a ja som si jedného zvolil ako duchovného patróna. Ako malý som čítal o inom Dominikovi a tak sa mi to zapáčilo, že som si neskôr zvolil i jeho meno pri jednej sviatosti.

Dominikánsky kostol mal pre mňa atmosféru, chodievali sme ta a mne to aj celkom chýba.

Po kosotoloch sme chodievali do Aidy. Dali sme si dobrotu a mne sa otvoril svet. Bol to svet, keď sa ešte Poštová ulica volala Pivovarská, ale ja som tam videl Poštu.

Samozrejme, že ja som nežil v dobe, keď na Poštovej ulici premávali poštové kone. Ale bola to krásna predstava. Ľudia v klobúkoch kráčajú po ulici. Poštová ulica je pre mňa akýsi pohľad do histórie tej ulice svojimi predstavami. Je to niečo ako biografická spomienka. Namýšľať si veci, ktoré sa nestali tak, akoby sa stali.

No a tá Poštová ulica je plná príbehov. Z okna tam človek vidí okrem vozov starý obchod s mliekom, mäsiara, kde sa chodí kupovať mäso na perkelt. Tu muselo byť miesto, kde varili košickú šunku.

Už som si predstavoval všakovaké príbehy a čím som toho viac vedel, tým som si vymýšľal viac a viac príbehov.

Napríklad. Chalanisko sa rano zobudilo na Šariši. Dobehlo s vozom do prešovského Solivaru. Naplnil sa náklad a soľ putovala ďaleko. Až do Košíc, ba aj do Budapešte a možno i južnejšie. Hneď som si vymýšľal to prostredie. Ako prinesú soľ a osolí sa tá košická šunka. I chlieb sa niekedy v Košiciach piekol a aj nejaké dobré maslo by sa našlo.

To bolo príbehov o šarvancovi, čo si v jednom dome uchmatne upečený chlieb, osolí si ho a priloží obrovský kusisko šunky. Potom príde k poštovému vozu, preberie ho a vozí sa s ním po celej Európe. A to všetko začínalo na Poštovej ulici.

Čo ešte mala Poštová ulica? Najkrajšiu cukráreň na svete. V nej som si vymyslel starého zmrzlinára, ktorý nás učí ako sa správať k dievčatám a požičiava nám tajné knihy, o ktorých rodičom neprezradíme nič.

Najkrajšia bola Poštová ulica, keď prišiel december. To voňalo punčom, orechmi a medovinou. Poštová ulica má aj komín a ja som sa neraz zatúlal do toho starého domu voňajúceho knižkami. Vonku sa deti guľovali, dospelí nadávali, keď sa šmýkli a ja som mal pocit, že takto nejako to vyzeralo v knihách Charlesa Dickensa. To Poštovej ulici ostalo. Dodnes, keď sa pred Vianocami prejdem po Poštovej ulici, vidím tam starý Londýn.

Raz som tak pozeral von oknom. Snežilo a pozorovať ako sneží je jedna z najkrajších vecí na svete. Prišiel za mnou jeden pán. Bol to kňaz v Dominikánskom kostole. „Rád sa pozeráš na tú ulicu, však?“ usmial sa.

„Áno.“ zajajkal som a nevedel, čo povedať.

„Vezmi si. S týmto sa ti bude pozerať lepšie. Keď už je Mikuláša.“ usmial sa a daroval mi pohľadnicu. To nebola obyčajná pohľadnica, ale bola na nej Poštová ulica. Postavil som si na Poštovej ulici múzeum. Odnášal som tam pohľadnice a svoje príbehy.

Pohľadnicu mám doma dodnes a nikomu ju nedám. Je to moja relikvia. Ale vy ste šikovný, isto nájdete viac pohľadníc.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?