Prvá láska

Autor: Martin Šuraba | 13.12.2016 o 21:08 | Karma článku: 2,45 | Prečítané:  527x

Kráčal som po Hlavnej ulici a ozval sa známy hlas. Nepočul som ho dávno a keby som sa pozrel do zrkadla, usmieval by som sa. Bol to on. Chlapčisko ufúľané uhlím, sadzou a dymom. Kominársky kamarát.

On vlastne nikdy kominár nebol, ale zoznámili sme sa ako malí chlapci. Všetko začalo mojimi kopacími technikami na futbale. Kopal som loptu všelikde, ibaže bránu som nikdy netrafil. Občas i moje tenisky mali zaujímavé trajektórie. Myslím, že vďaka mojim kopacím výkonom prepisovali učebnice kinematiky.

Bol piatkový podvečer a ja som kopol loptu susedom na záhradu. Zrazu vyšlo z dverí chlapčisko a bolo od uhlia. Pozrel sa na mňa a spýtal sa ma, či si môže s nami zahrať futbal. Vraj je ľavák a nech si z neho nerobím nič. On sa hral na Nemcov a partizánov. Skryl sa pod uhlie, aby ho nechytili. A tak sa v kope uhlia stratil a kým sa našiel, bol celý potretý odtieňom čiernej farby. Preto som ho volal kominár.

Skamarátili sme sa a keď sme už boli starší, hľadali sme pivovar na bývalej Pivovarníckej ulici v Košiciach. To ešte existovala stará Aida a tak sme prišli na kakao. Boli sme veľmi mladí, plní túžob zažiť niečo dobrodružné. To boli nádherné časy. Keď som prvýkrát ovoňal dievčenské vlasy, bol som z toho mimo dobrý polrok. Až mi je ľúto, že niečo také nikdy nezažijem.

Asi pred dvoma týždňami som bol v rodnom meste. Stretol som kominárskeho kamaráta.

„Žiada sa mi povedať nejakú Exupéryho múdru vetu, že starých priateľov nič nenahradí, ale neviem, či so napísal on.“ povedal mi a zatváril sa veľmi múdro. Čierny nebol, ale mal havranie vlasy.

„To nie je dôležité. Vyzeráš dobre.“ povedal som mu a usmial sa.

Kúpili sme si medovinu a lokšu pri stánku.

„Čo máš inak dnes v pláne?“ opýtal som sa ho.

„Však ísť s tebou na pivo. Čo sú toto za otázky? Ty si dáš prešovskú 12 a ja nejakú inú dobrotu. Len nech to je pre všetkých živých bohov klasický ležiak. Neznášam tie ovocné, čokoládové a iné drísty. Chcem piť pivo, keď bojuješ s penou a ona nechce spadnúť. Dal by som si klasickú desiatku. Ale nie tú vodovú. Poctivú desiatku, kde vidíš bublinky a pena nie a nie spadnúť.“ lákal ma.

Zakotvili sme v Red Nose pube a dali si nejakú dobrú chmeľovú dobrotu.

„Pamätáš si ako ešte existovala stará Aida?“ usmial sa.

„Každú nedeľu tam mali iné banány v čokoláde a bol to úplne iný svet. A keď zasnežilo, ujo zmrzlinár nám rozprával príbehy.“ povedal som a pena na pive nespadla.

„Hlavne ten príbeh o jeho prvej láske bol nádherný.“ prezradil mi kominársky kamarát.

„Ako to vlastne bolo? Neviem to tak prezentovať ako ty.“ a pozrel sa naň psím pohľadom.

„Ja mám pocit, že sa zoznámili tam, kde sú teraz Sudky. Sedel pri Hornáde a pozeral sa na ryby. Keď ona prišla a sadla si, hodil kameň do rieky. Prišlo jej to čudné a preto hodil opäť. Keď sa pozerala, on prestal a pozeral úplne inak. Bol úplne nenápadný, až tak, že sa z ničoho nič začal rehotať. Ona sa pridala.

Oni spolu chodili kradnúť kukuricu do lesa, počítali spolu vagóny, zbierali si maliny a navzájom sa kŕmili a zlostili sa. Jedného dňa jej natrhal kyticu kvetov a ona ho odmenila jablkovým džúsom. Hrali sa na skrývačky, hádzali kamene do vody, písali rozprávku o konci sveta. Raz bojoval s obrovským psom, aby mohol slečne nejakú tú buketu doniesť. Mal doma stavebnicu a na nej jej postavil dom, v ktorom chceli bývať. Ona odišla skôr z práce, aby s ním mohla byť. Keď za ňou raz prišiel, napiekla buchty. Ibaže sa jej nepodarili, tak ich dala zožrať psovi a kúpila niekde v obchode už ani neviem čo. Taký vzťah to bol.

Ktovie ako to dopadlo. Niekedy stretneš takých sprostých ľudí, čo ťa vyčerpávajú. Akoby sa snažili úplne zmazať všetko to ľudské. Vtedy verím, že sa za ňu náš zmrzlinár oženi.“ dokončil pripomenutie o starom ujovi zmrzlinárovi

„Myslím si, že každý človek by mal mať nejaký taký príbeh o prvej láske.“ usmial som sa na neho.

„Aký je ten tvoj? To je to z Martina?“ rehotal sa.

„Z akého Martina?“ nerozumel som.

„No veď príbeh o tvojej prvej láske je z Martina.“ už zbystril zrak a nadvihol obočie.

„Ale ja som v Martine nikdy nebol.“ prezradil som mu, ale v očiach mi iskrili spomienky.

„Čo si to zasa vymýšľaš? A kto mi povedal, že v Martine sa mám ísť najesť do Jakuba? A nehovor mi, že ty si nikdy nebol v národnej knižnici. Obzvlášť ty, na to, čo si vyštudoval a čo robíš.“ rehotal sa.

„Niečo s ňou máš spoločné. S tou prvou láskou. Aj ona mi stále hovorila, aby som si nevymýšľal.“ usmial som sa.

„A keď sme už pri tom, Reštaurácia u Jakuba je pri národnom cintoríne a ty dobre vieš, že ženy sa na cintorín nevodia. Až, keď ju máš za manželku. Aspoň mamka mi to vždy hovorila.“ rozrehotal som sa.

„Ty si hrozný chmuľo! Však tebe každý hovorí, aby si si nevymýšľal! Vieš čo, poďme sa rozprávať o futbale!“ povedal a obom nám už spadla pena.

A teraz si idem po pivo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O zaistení pozemkov U. S. Steelu vedeli skôr, než súd rozhodol

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

TECH

Postavili umelú maternicu, ktorá vynosila jahňa

Zariadenie môže o niekoľko rokov zachrániť predčasne narodené deti.


Už ste čítali?